Zážitky

15. února 2008 v 0:51 |  Voľná téma
Zážitky z dovoleniek a stretnutí...
...plánované aj náhodné
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

Zobrazit vše (177)
Zobrazit starší komentáře

101 kondor kondor | 12. března 2008 v 0:14 | Reagovat

Trafila si na moju citlivú strunu  Brunka - Čenstochovská púť. Išla sa už 295 krát - na počesť víťazstva  PM nad Švédmi. Ja som išiel 9 x.

Je to spoločenstvo - púť, kde sme si bratia a sestry - všetci si tykáme, bez ro zdielu. Možno to neskôr opíšem obšírnejšie. Teraz len podstatné. V skupine asi 80 (Trnava - 30) ľudí je prítomný kňaz a diakon. Každý deň býva svätá omša. Spáva sa  v stanoch  a senníkoch (keď sa išlo z Varšavy), alebo v školách a po domoch (keď sa išlo z Trnavy). Ide doprovodné vozidlo nesúce ťažkú batožinu, my máme v batôžku len čo  potrebujeme v ten deň. Modlíme sa ruženec a veľa sa spieva, poliaci sú v tom úžasní, a z Trnavy zas chodím s kostolnou skupinou mladých - Tulipán, veľa ma naučili. Príchod k Čiernej Madone je neopísateľní a všetko plače...

102 kondor kondor | 12. března 2008 v 0:22 | Reagovat

Mirinka, vždy keď som váhal íisť na púť (dovolenka, peniaze...), diali sa u nás čudné veci. Napr. hracia soška PM z Lúrd sa v noci sama od seba rozohrala, alebo padli obrazy ale len Čenstochovské, alebo srdce PM na obraze bolo horúce. Ja som tieto veci zažil a nechápem to (prečo práve našej rodine). Bral som to potom tak, že by som zradil tých, čo potrebujú pomoc PM, ak nepôjdem.

103 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 12. března 2008 v 0:27 | Reagovat

To sú tie veci medzi nebom a zemou, ktoré človek nevie vysvetliť, koná ich vyššia moc, ktorá nás vedie za ruku, aby sme urobili to, čo máme v knihe života napísané a čo nám je dané. Kto to chápe, berie a rešpektuje, je na dobrej ceste, kto si z toho uťahuje, zablúdil a čaká ho dĺha cesta a trnistá . Asi tak to chápem ja.

104 kondor kondor | 12. března 2008 v 0:28 | Reagovat

Moja, zlatá...

105 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 12. března 2008 v 0:34 | Reagovat

Bude sa mi dobre spať, keď som tvoja zlatá. Aj ty si zlatý a trpezlivý.

106 kondor kondor | 12. března 2008 v 0:35 | Reagovat

Dobrú noc anjelikovia....

107 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 12. března 2008 v 0:39 | Reagovat

Ďakujeme pekne, krídielká máme už pod postelou...

108 Bruna Bruna | 12. března 2008 v 0:51 | Reagovat

Dakujem za opis,ale ked popíšeš niečo bližšie,poteším sa tomu,dík.

109 kondor kondor | 12. března 2008 v 12:44 | Reagovat

Pre predstavu ako nám na púti bolo ťažko a ako príprava na popísané zážitky som zatiaľ poslal Brunke a Mirinke 3 fotečky.

110 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 12. března 2008 v 12:57 | Reagovat

Kondorko, odkaz máš v trinástej komnate, pomýlil som sa. Dík

111 kondor kondor | 12. března 2008 v 14:12 | Reagovat

Tak to presuniem aj sem:

Na Mirininu otázku ohľadom hygieny:

Keď sme robili Trnavu je to jednoduchšie, v školách sú sprchy (mne stačila alpa), po domoch kúpeľne. Keď Varšavu, to bolo horšie aj 3 dni sme sa nemývali, nie že sa nedalo ale od únavy, ináč sa voda studená a teplá rozvážala aj s polievkou a čajom autami (tam sa stávalo o 4:00).

Kočky na mňa išli, že?

112 jurino jurino | E-mail | 12. března 2008 v 14:30 | Reagovat

Ahojte! Konečne sa mi podarilo odskočiť. Toľko zaujímavostí si tu človek nájde. Ste neuveriteľní. Ak by ma pracovná ruka neustále nedržala za golier, prispieval by som častejšie... mrzí ma to. Tak len v krátkosti...

Zaujali ma púte, ktoré absolvoval KONDOR, rád by som si čosi prečítal, obdivujem všetkých pútnikov!

IVANKA, super napísané, pohladila si naše duše, tešíme sa na ďalší deň...

Fotečky mi prišli, ešte tretiu sériu si musím pozrieť pozornejšie, veľmi ma zaujala tvoja forma prednesu a už dnes viem, že ak natočíš dokumentárny film, ktorý bude vychádzať z tvojich spomienok a historických dodatkov, určite bude ocenený! :)) Raz si spomínala, že si nafotila pár "zvláštnych fotiek", ktoré sa Ti náhodne podarili zaznamenať, akési momentky, ktoré vytvorili zaujímavý výsledný dojem? Máš to zaznamenané na digitály, či nie? Mohla by si nám to poslať...

Raz za čas navštívim stránky, kde sa dajú pozrieť cez satelit rôzne miesta na našej planéte . Dnes si mám chuť pozrieť práve PARIS!!! Len zrejme sa k tomu nedostanem. Ak budete mať náladu pozrieť si, napr. dlhé rady čakajúcich ľudí pod EIFFELovkou, kliknite na:

maps.google.com

V menu treba zadať druh zobrazenia, najlepšie satelitný snímok, hľadať miesto určenia a po vyhľadaní priblížiť zoom na maximum.

Rád sa takto občas pomyselne prejdem po záhradách VERSAILLES, alebo si pozriem L´ARC de TRIOMPHE...  je to nádherne!!!

Musím odskackať, papa :)

113 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 12. března 2008 v 15:10 | Reagovat

Jurino, ja som si takto pozerala všetky zámky a hrady na Loire, Neuschwanstein a iné, aj Amerika, Hooverova priehrada a tak, socha slobody...je to zaujímavé v každom prípade.

114 jurino jurino | E-mail | 12. března 2008 v 15:47 | Reagovat

Ešte som neodolal, je to veru výborná možnosť, prezrieť si týmto spôsobom všetky prístupné, neprebádané miesta Zeme.

Včera som si všimol, že nám tu pribudla reklama, je to daň za to, že máme stránku, nie je to moja práca, aby ste si nemysleli :)) Čo ma však prekvapilo, bola synchronizácia, podaktorých reklamných odkazov, napr. tu je vyššie uvedená reklama na zájazdy do Paríža...

Dokonca som sa veľmi čudoval, keď som včera objavil link "Rent a Car Mirina"! Tak to bola haluz. Nejaký odkaz tam bol aj v súvislosti s Brunkiným menom... teraz si nespomínam. Ide to fakt mimo mňa, aby som to uviedol na správnu mieru :))

Tak pekný deň Vám prajem!!! Idem ešte nahodiť report k Vierkinmu vystúpeniu do rubriky Hviezdy, aby som mohol nahodiť článoček v priebehu najbližších dní. Verím, že ten server už bude prístupný...

Hmm čosi tu rozvoniava, Mirinka, nemáš v tom prsty ty? :))

115 jurino jurino | E-mail | 12. března 2008 v 16:55 | Reagovat

Kondorko, ďakujem za fotos, sú perfektné, už len to krásne počasie musí človeka lákať von, hmm, nech už je jar!!! :))

116 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 12. března 2008 v 18:26 | Reagovat

TÁK TO SI MA POBAVIL, ŽE RENT A CAR!!! Ja skutočne jedno auto mám, stojí tu už od januára, potrebuje prasiatko alebo barana na brzdu, nebrzdí, škodovica jedna, viete, čo to je vláčiť nákupy v rukách? Takže ho možem zatial prenajať na virtuálne výlety, kto chce, dostane sa až za hranice všedných dní. Platí sa baranom alebo prasiatkom. :-))

117 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 12. března 2008 v 18:27 | Reagovat

A to rozvoniavanie bude asi ironické, nie? Susedia ťahajú žumpu... Koláče budú zajtra.

118 jurino jurino | E-mail | 13. března 2008 v 14:07 | Reagovat

Haaa, ja mám práve svoje vŕzgátko v servise. Minulý týždeň mi vypovedalo priamo v premávke, to bol dobrý traps, musel som sa veru červenať za neho. Potom ma šéf prišiel odtiahnuť, v týchto dňoch sa rozhodujem, či tie kusy plechu s ktorými som prežil mládi, mám alebo nemám poslať na vrakovisko, totižto investovať sa do neho ani neoplatí a oprava je dosť nákladná. Bude mi za ním smutno ako za odtrhnutým zubom .) Ale ešte nič nieje stratené, práve si vybavujem povolenie na firemné autíčko u našej vrchnosti... No auto je potrebné, hlavne v tejto uponáhlanej dobe. Zrejme sme poniektorí na nesprávnej koľaji, nevadí hlavné je, že sme sa tu stretli a máme si o čom poklábosiť.

Mirinka, koláčiky sú výborné, akože ani nechceš recept prezradiť? :)) Ešteže si nemala šancu ochutnať tie moje vianočné zubolámky, to je moja špecialita, ktorou vždy dokážem, že som len chlap .)

119 kondor kondor | 13. března 2008 v 14:12 | Reagovat

Na úvod mojich zážitkov z Čenstochovských pútí, priblíženie atmosféry v dejinnom rámci:

Kláštor paulínov (rehola sv. Augustina) založilo v roku 1382 opoľské knieža Vladislav. O dva roky  mu bol venovaný obraz PM s Ježiškom.  Podľa legendy bol autorom sám sv. Lukáš – evanjelista, patrón  maliarov,  mal ho vytvoriť na doske stola domu v Jeruzaleme, kde Matka božia trávila posledné roky života. Cisár Konštantín Veľký ho dal preniesť do Konstantinopola, odtiaľ sa dostal do Ruska, a do Uhorska, kde ho objavil sluha opoľského kniežaťa. V roku 1430 došlo k útoku na kláštor. Ruka husitu,  rozsekla mečom  PM pravé líce (na tom mieste je kaplnka sv.Barborky s liečivým preameňom). Jazvy je na obraze  jasne vidieť (maliari a vedci aj keď sa ako snažili obraz reparovať, rany sa záračne vždy obnovili) .  18. novembra 1655 obľahli mnohotisícové švédske oddiely pod vedením generála Müllera kláštor. Bolo to v dobe švédskopoľskej vojny  (Sienkiewicz – Potopa). Švédi sa priblížili k Čenstochovej, keď rýchlo obsadili Varšavu, Poznaň i Krakov a  Ján Kazimír utiekol do Sliezska. V podstate ako pevnosť ostala nedobytá Jasná hora a opát tohto kláštora  Augustín Kordecki (mal k dispozícii  170 vojakov, 20 dobrovoľníkov a 70 členov rádu – ktorí nesmeli bojovať), a konal každý deň procesie so Sviatosťou oltárnou po hradbách.  Švédski velitelia sa domnievali, že dobytie  pevnosti kláštora bude otázkou hodín, a Jasnú horu  nazvali "kurníkom". A začali sa diať veci... očití svedkovia vraveli, akoby sa od nejakej  vysokej neviditeľnej steny odrážali švédske delové gule......po 3 dňoch nezmyselného obliehania sa zdecimované vojsko vzdalo boja, čo vyústilo v  konečné vypudenie švédskych vojsk zo zeme. 1. apríla 1656 oslávil tento zázrak v ľvovskej katedrále  kráľ Ján Kazimír a prehlásil PM za patrónku Poľska. Divotvorná Madona jasnohorská sa dočkala najväčšej pocty. V roku 1717 pápež schválil korunováciu obrazu. Jasnohorská PM bola a je symbolom nezávislosti Poľska a pomáhala aj v totalite.

Dovolil som si to napísať  pre lepšie pochopenie obrovskej úcty poliakov ( a nielen ich) ku Čiernej madone. A preto aj nás, cudzích pútnikov prijímali s veľkou láskou.

120 jurino jurino | E-mail | 13. března 2008 v 14:13 | Reagovat

Kondorko, ešte by som prehodil pár slov k pútnikom. Ja ich odjakživa uznávam, ako ľudí so silnou vôlou. Zdolať také kilometre, chce riadnu dávku presvedčenia, odvahy a viery. Ty to máš síce ľahšie, pretože ak ťa bolia nohy, jednoducho vzlietneš :))) Ale vážne, veľmi si cením všetkých. Fotky boli krásnučké, ešte ak budeš mať priestor a čas napíš nám čosi o putovaní, pocity, dojmy, či stretávate iných ľudí, ktorí sa neskôr pridajú k Vám a pod.

Pošlem Ti z vďačnosti jednu super fotečku, ktorú sa mi podarilo nafotiť posledné leto :)

121 kondor kondor | 13. března 2008 v 14:20 | Reagovat

To je  osud, že v rovnakej minúte píšeme o tej istej téme. Veľmi rád Jurino  budem postupne rozoberť moje dojmy, ale až tak veľa ako Ivanka a ty písať nedokážem. Teším sa na spoločný zážitok.

122 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 13. března 2008 v 15:03 | Reagovat

Keď mám pravdu povedať, teším sa na spoločný zážitok, ale radšej do prírody, to je jedno kam, ale nie na púť. Ešte si nedokážem vyložiť nohy na plecia. Potom by som išla asi aj na púť.

Ale zážitky si rada prečítam,  k ľuďom, čo takto hlboko veria, mám úctu, to som už písala, ale cítim sa akosi pri nich ako s rožkami na hlave.

123 kondor kondor | 13. března 2008 v 17:16 | Reagovat

Ty môj žabací Brumteles.

124 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 13. března 2008 v 17:30 | Reagovat

Ten môj daľší príbeh... to nebude púť. Ale bude sa to týkať môjho "školského času" s našim pánom kaplánom.

Už to začínam rozpracovávať (keďže sú to už staršie zážitky, musím si ešte doplniť, kde sme to vlastne boli... fotky ale nemám)

125 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 13. března 2008 v 21:57 | Reagovat

... ešte k tým "iným" fotkám. Nie, nemám ich na digitáli, sú to klasické fotografie. ale to nevadí. Ja mám skener, takže to by nebol problém... nahodiť ich. Našla som ale iba jednu, tie ostatné mám asi v nejakých zastrčených albumoch.

MOžno ich má aj moja kamarátka... zajtra má jej sestra narodeniny, o štyri dni na to jej syn, a o 10 dní ona. Takže mám dôvod ísť k nej... a možno nejaké vyhľadáme.

126 Bruna Bruna | 14. března 2008 v 11:46 | Reagovat

Strašne sa teším,dík.

127 kondor kondor | 15. března 2008 v 0:14 | Reagovat

Mirinka, a ciculinky vystriedali kondory.

128 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 15. března 2008 v 11:24 | Reagovat

Kondory nežerú ciculinky?

129 kondor kondor | 15. března 2008 v 12:19 | Reagovat

Kondor veľký je dravec z čeľade supovcovitých.

Rozpätie krídel môže mať i viac ako 3 metre. Lieta vo výške až do 7000, jeho nezvyčajne veľké krídla (má najväčšiu plochu krídel medzi vtákmi) mu dovoľujú pri plachtivom lete prekonávať jednak veľké plošné vzdialenosti, jednak výškové rozdiely metrov. Môže sa dožiť do 70 rokov.  Živí sa  zväčša zdochlinami, pri tom sa správa ako supy.  Kondory sledujú jeden druhého a zletujú sa na zdochliny. Útoky na živú zver sú zriedkavé, a ak sa vyskytnú ide vždy o mladé, alebo choré zvieratá. Čiže môžu to byť aj bohužiaľ aj ciculinky.

Ja som dostal meno Kondor od trampov, ktorí ma poznali ako : Ten, ktorý lieta po horách". Ciculinky mi nechutia, Oškvarek je chutnejší.

130 Bruna Bruna | 15. března 2008 v 14:25 | Reagovat

No teda,aké tu sú už záležitosti v tejto komnatke?

131 kondor kondor | 15. března 2008 v 15:23 | Reagovat

Brunka nežiarli lebo Ťa zobnem.

132 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 15. března 2008 v 16:17 | Reagovat

A oškvarky nelúbim.

Kondory sa nejak nemusia so supmi však? To je asi tak, že kto z koho? Ako kto tú zdochlinu nájde prvý... no nech si nechajú chutiť, doktori prírody.

133 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 15. března 2008 v 16:20 | Reagovat

Ježiši, ja som debil, teraz mi zaplo, že prečo ty o kondoroch, aha veď hore je obrázok. Ja som si len ciculinky všimla, ale vtáky mi nič nejako nehovoria, to som len tak prešla, aha tu máme vtáky, a oni sú to asi kondory, že?

134 kondor kondor | 15. března 2008 v 17:50 | Reagovat

Vyzerajú na divé husy, aj tie smreky asi v Andách nerastú. Ano, oni a hyeny sú takým Jurinkom a Giroskou prírody (aspoň sa mi marí že J. je doktor a G. sestrička, ale neviem to stopro).

135 jurino jurino | E-mail | 16. března 2008 v 14:06 | Reagovat

Kondorko, teraz momentálne sme my doktori a Giroska je pacient, naše žabiatko choručké, tak sme jej ustlali vhodnú postielku s teplou prikrývkou a varíme jej čajíky z voňavých byliniek... :))

136 jurino jurino | E-mail | 16. března 2008 v 14:09 | Reagovat

IVANKA, už sa tešíme na PARÍŽ, kedyže nám ho sem nahodíž? .))

Za odmenu už mám pre Teba nachystané voňavé lekno a kyticu poľných kvietkou, ale nieže ich spapáš :)) Ja bylinožravec párnokopytník som jej ledva odolal... :)

Idem si konečne v kľude všetko prečítať, jáááj to je pohoda, prepáčte, že som taký pasívny, ale doba mi to momentálne nadovolí, ach jaj! :)

137 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 16. března 2008 v 17:14 | Reagovat

...už nahadzujem...

138 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 16. března 2008 v 17:15 | Reagovat

Cesta k snu... Môj zážitok z Paríža

Rekapitulácia predchádzajúceho dňa + pár obhliadnutí za dejinami

V ďalší deň sme navštívili Versailles, iba jednu časť a záhrady s hrajúcimi fontánami. Zámok vo Versailles (po francúzsky Château de Versailles) je významný zámok v meste Versailles pri Paríži, ktorý vznikol v čase vrcholu kráľovskej moci vo Francúzsku, a symbol absolutistickej monarchie. S prestávkou za vlády regenta Filipa Orleánskeho bol zámok od roku 1682 až do Francúzskej revolúcie (1789) sídlom kráľovského dvora a vlády Francúzska.

Dejiny: zač 17. stor.: Versailles je ešte malá dedina, obklopená močarinami a lesmi plnými zveri, kam Ľudovít XIII. chodil na lov.

1624: Ľudovít XIII. tu kúpil pozemok, na ktorom dal postaviť vidiecke sídlo (poľovnícky dom) 1631: Gondi, biskup parížsky, previedol na Ľudovíta XIII. panstvo Versailles a Philibert Leroy v rokoch 1631 – 1634 kráľovi prestaval vidiecke sídlo na poľovnícky zámoček (dnes jadro paláca okolo Mramorového dvora) 1661:Ľudovít XIV. (Kráľ Slnko) sa stal kráľom a ihneď (vďaka snahe vyhnúť sa búriacemu sa Parížu a spomienkam na poľovnícke výlety do tejto oblasti) dal upraviť areál tak, aby sa tu mohli vytvoriť záhrady pre rôzne slávnosti

1668-1710: zámok sa podobá stavenisku – rôzne prestavby a úpravy 1662-1670: Loius Le Vau mierne rozšíril starý zámok, vznikli fasády v talianskom štýle; André Le Nôtre upravil záhrady (aj neskôr) – na sústavu kanálov, fontán a pod. si privolal talianskych bratov Francine

1661 – 1683: Charles Le Brun viedol prácu maliarov, sochárov, dekoratérov a pod.

od r. 1664: konali sa tu prvé hýrivé slávnosti 1668:Ľudovít XIV. kúpil susednú dedinu Trianon (vedľa parku), ktorú pričlenil k panstvu Versailles a dal ju zbúrať; roku 1670 tu dal postaviť zámok Porcelánový Trianon; roku 1687 bol tento zámok nahradený dnešným zámkom Veľký Trianon 1678 – 1708: Jules Hardouin-Mansart podstatne rozšíril zámok : pridal dnešné dve krídla paláca (severné a južné) 1680: vznik slávnej Zrkadlovej siene (Galerie des Glaces) , ktorá nahradila terasu spájajúcu spálne kráľa a kráľovnej

1682: zámok sa stáva sídlom kráľovského dvora, ktorý sa sem presťahoval; ešte o dva roky neskôr tu však stále pracovalo 22 000 robotníkov, 6000 koní a pod. na stavebných prácach; Ľudovít XIV. vykonal zmeny najmä na zariadení interiéru

1688: zámok prakticky hotový; jeho údržba stála asi 25% vládnych príjmov Francúzska

1710:vysvätenie kaplnky 1715 – 1722: za vlády regenta Filipa Orleánskeho Ľudovít XV. dočasne sídli vo Vincennes 1736:otvorenie Herkulovej siene 1761-1768: pri Veľkom Trianone vznikol zámoček Malý Trianon 1770-1772: A. – J. Gabriel vykonal menšie úpravy najmä hlavného zámku – najmä prístavba budovy Opery 1783: podpísaný versailleský mier ukončujúci Americkú revolúciu 1783-1786: stavba tzv. Osady kráľovnej – kvázi-dediny z 12 domov pri Trianone s dedinským výzorom, ale luxusným interiérom pre Máriu Antoinettu

1789 (zač. Franc. revolúcie): 5. mája otvorenie generálnych stavov; 6. októbra povstalci zaútočili na zámok a donútili kráľovskú rodinu presťahovať sa do Paríža; odvtedy v zámku nebývali králi; počas revolúcie bolo rozkradnuté zariadenie, záhrada bola zanedbaná, budovy slúžili rôznym účelom 1806-1810: Napoleon dal zámok zreštaurovať, znova zariadiť a dal úplne prestavať Veľký Trianon a Malý Trianon 1814-1824:Ľudovít XVIII. pokračoval v reštaurovaní, najmä spální kráľa a kráľovnej; jeho nástupca Karol X. reštaurovanie ukončil

1830: po júlovej revolúcii, ktorá zvrhla Karla X., sa zámok znova zanedbáva

1833 – 1837: občiansky kráľ Ľudovít Filip Orleánsky zachránil zámok pred zbúraním, dal ho prestavať a z vlastných prostriedkov tam (1838) otvoril múzeum venované „všetkým víťazstvám Francúzska“. 1870-1871: zámok Versailles je dočasne hlavné sídlo nemeckej armády prusko-francúzskej vojne (1870-1871); v januári 1871 navyše tu vyhlásené Nemecké cisárstvo 1920: Trianonský mier podpísaný na zámku Veľký Trianon

Po prvej a druhej svetovej vojne: pokračuje reštaurovanie a údržba financované o.i. Američanom J.D. Rockefellerom a Akadémiou Krásnych Umení; zostáva ešte skompletizovať systém fontán, ktorý hoci už teraz vyzerá impozantne, ešte nezodpovedá stavu v 18. storočí.

Samotný zámok má tieto časti: vľavo Južné krídlo, v strede Kráľovské nádvorie, vpravo Severné krídlo, úplne vpravo Opera, za Kráľovským nádvorím Mramorový dvor obklopený jadrom zámku, ktoré sa končí Zrkadlovou sieňou

Jadro zámku má pôdorys v tvare písmena U. Jadrom zámku bola kráľova spálňa s oblokmi vedúcimi do štvorcového dvora (Mramorový dvor), kam sa schádza francúzska šľachta pri kráľovom rannom „lever“ (vstávanie). Do kráľovej spálne sa prechádzalo cez bohato zdobené spálne.

Najpriestrannejšia miestnosť jadra zámku (vzadu, tam kde začína záhrada) bola Zrkadlová sieň, ktorú roku 1678 postavil Mansart. Je 79m dlhá a je zaklenutá klenbou, s bohatou maliarskou kresbou. Obloky na jednej strane zodpovedajú zrkadlám na stene oproti „zažali tisíce svetiel, ktoré sa odrážali v zrkadlách a na briliantoch gavalierov a dám“.

Fasáda zámku obrátená do nádvoria má typické prvky architektúry zo začiatku 17. str.: striedanie tehál a otesového kameňa a končisté strechy. Nádvorie so sochami, kde sa konali divadelné predstavenia. Úplne odlišne pôsobí fasáda obrátená do záhrady. Prvé poschodie členia piliastre a rytmicky vystupujúce portiky najvyššie poschodie je s malými polkruhovitými oknami.

Prísne horizontálna strecha celého zámku urážala oko súčasníkov, privyknutých na strmé francúzske strechy. Zlé jazyky tvrdili, že zámok pripomína dom, ktorého horné poschodie zhorelo. Výrazne horizontálna strecha umožňovala lepšie spojenie zámku s parkom a celým zámockým komplexom.

Versailleský park za budovou zámku je neoddeliteľne spätý so zámkom. Jeho krása spočíva najmä v tom, že je veľmi prehľadný a pomerne súmerný. Z hornej zámockej terasy sa rád díval Ľudovít XIV. Najvýraznejšia časť parku sa rozprestiera pozdĺž hlavnej osi zámku tvoriacej predĺženie cesty vedúcej z Versailles do Paríža.

Pozdĺž hlavnej osi vedie najprv z hlavnej terasy schodisko dole k Latoninej fontáne, za ktorou nasleduje Kráľovská alej lemovaná stromami a ukončená slávnym Apolónovým vodometom (s pozlátenou sochou Apolóna)). Pozdĺž hlavnej osi nasleduje tzv. Veľký kanál (obrovský „bazén“ v tvare kríža), ktorý vzadu už takmer splýva s horizontom. Napravo od Veľkého kanála sa nachádza komplex Trianon. Napravo a naľavo od hlavnej osi záhrady sa nachádzajú rôzne fontány a minizáhradky.

Versailleský zámok a park neoživovali iba húfy dvoranov, obyvateľov zámku, na výzdobu a oživenie použili stavitelia aj rozsiahlu sochársku výzdobu. Na každom kroku sa stretneme so sochami hermami a s vázami ozdobenými reliéfmi. Celá plastická výzdoba je venovaná jedinému tematickému okruhu takmer ako v gotických katedrálach. Oslava kráľa, ktorý si sám zvolil prímenie kráľ Slnko, sa tu premieňa na oslavu mladosti a krásy boha Apolóna; raz odpočíva v chladivej jaskyni obklopený nymfami, inokedy sa vynára vo svojom voze z vody hladiny.

Úplne vzadu, napravo od Veľkého kanála je: zámok Veľký Trianon, zámok Malý Trianon, zámok Francúzsky pavilón, Belvedere, „Chrám“ lásky a tzv. Veľké jazero obklopené tzv. Osadou kráľovnej (umelá dedina z pôvodne 12 domov – Dom kráľovnej, Mlyn, Gazdovstvo a pod.)

Do Veľkého Trianonu sa pôvodne uchýlil kráľ, keď ho unavil rušný život v zámku. Palác je prízemný, stredný otvorený portykus pripomína stĺpovú sieň optického perystylu. Asymetrická záhradná fasáda zodpovedá požiadavke spojenia stavby s okolím tak, aby ju nezatláčala a dodáva stavbe prívetivejší vzhľad. Od obdobia renesancie to bol prvý pokus oživiť krásu klasickej polychrómie.

139 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 16. března 2008 v 17:17 | Reagovat

Ľudovít XIV

Ľudovíta pokrstili tri týždne pred smrťou. Kráľ umierajúci v Saint - Clout nástojil na tom, aby Dauphin slávnostne prijal sviatosť krstu v kaplnke starého zámku. Jedného dňa, keď sa hral so západkou na dverách s hrkotaním znervózňoval všetkých okolo, jeho matka Anna Rakúska poznamenala, že by si mohol nájsť aj duchaplnejšiu zábavku. Tvrdohlavému chlapcovi sa výčitka síce nepozdávala, nič však nenamietal a iba sa zamračene utiahol do kúta. Anna Rakúska sa usmiala. Hľadela na chlapca plná obdivu, kochala sa pohľadom na vznešený výraz jeho tváre, tmavé oči, dlhé plavé kučeravé vlasy. Je smelý a hrdý tento Ľudovít. Skoro povýšenecký ale možno práve to mu pomáha premáhať plachosť. Lebo je aj bojazlivý. Najmä, keď ide o ženy. Ľudovít XIV., narodený 5. septembra 1638 v znamení panny, bol dieťaťom lásky iba preto, že na jeho počatie bolo treba čakať 22 rokov. Vhodnejší je názov - "dieťa zázraku". Ďalším zázrakom bolo, že sa narodil so zubami. Podľa starej múdrosti to bolo dobré znamenie. Za to dojky Elizabet Acelová, Perete Dufourová alebo Marie dé Legnevile - Theierová, ktorých úlohou bolo nasýtiť bábätko s nemalým apetítom, čo pilo ako levíča si zaslúži náš súcit. Čo sa týka mileniek ako 10 ročný prišiel o panictvo s Katerine Belierovou. A po nej prišlo mnoho iných žien a to nie len šľachtičných, ale aj slúžky, poddané a nízke ženy hocikde a kedykoľvek. Medzi šľachtičné čo sa mu oddali patrili slečna De la Monte, slečna de Morivalut, Lucia de la Monte, pani de Navails, Izabela de Chatilion ktorá mu podľahla, keď mal 11 a ona 23. Potom Laura Manciniová, Hortenzia a Mária Anna Moncisiové a hlavne Mária Masciniová, vidiečanka z Abruzzes. V roku 1660 sa zosobášil so svojou prvostupňovou sesternicou Máriou Teréziou ale po nej bolo ešte viac mileniek napr. manželka Filipa II (brata Ľudovíta) Henrieta Anglická, Lujza de la Valliere, Madam de Montespan a Madam de Majtenon. Olympia Mancisiová patrila k tým jeho najväčším láskam. Kráľ ju úprimne miloval a aj ona jeho, ale Anna Rakúska bola od začiatku proti tomuto vzťahu. Preto aj Olympiu vyhnala z dvora na starý, studený a opustený stredoveký hrad, kde bola Olympia odrezaná od sveta. Ľudovít za ňou stále smútil. Ale on horkokrvný Burbon dlho neostal sám. Stále mal milenky. Až napokon sa zamiloval do bratovej manželky Henriety Anglickej. Keďže šlo o príbuznú musel sa tento vzťah udržiavať inkognito. Ale to sa im nepodarilo a preto sa snažili nahovoriť dvoranom, že Henrieta nie je jeho milenkou, ale jedna bezvýznamná dvorná dáma Lujza dela Valliere. Ale kráľovi sa začala Henrieta protiviť a začal paktovať s Lujzou de la Valliere, ktorá sa naozaj zaľúbila do Ľudovíta a kráľ jej lásku opätoval a preto jej súkromné konto vzrástlo nehovoriac o šatách a hlavne drahocenných šperkoch, ktoré málokedy použila. Keď sa jej už kráľ dostatočne nabažil, tak ju opustil a ona musela ostať pri ňom. Do Versailles práve vtedy prišla krásna a okúzľujúca markíza de Montespan. Keď ju zbadal, tak sa hneď do nej zaľúbil a ona taktiež. Hneď jej dával rôzne šperky, čo ona milovala až nakoniec ju vyhlásil za svoju maitresse en titre. Ale bol tu problém, manžel markízy sa jej nechcel vzdať. No nakoniec sa musel podvoliť kráľovi. Markíza de Montespan bola hrdá a pyšná čím mala väčší vplyv, tým bola viac pyšnejšia. Raz jej dal šperkovnicu zo zlata v hodnote 2 000 000,- zlatých a kúpil jej aj nádherný zámok Chagny. Ale aj jej už mal dosť a začal sa obzerať po opatrovateľke spoločných detí Madam de Montespan a jeho. Ta vyvolená sa volala vdova Scaronová, ale najskôr ju povýšil do šľachtického titulu madam de Majtenon. Keďže práve zomrela kráľovná, mohla sa stať aj jeho manželkou. A aj sa tak stalo v roku 1684 si povedali áno. Ale nekorunovaná kráľovná bola príliš nábožná a preto sa venovala veľa Ľudovítovi. V roku 1719 kráľ náhle ochorel a tej chorobe aj 1.9. podľahol. Madam de Majtenon sa hneď odobrala na svoj zámok a tam aj zomrela v roku 1779. A ešte v roku 1707 zomrela najväčšia láska Ľudovíta XIV. Madam do Montespan.

140 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 16. března 2008 v 17:18 | Reagovat

Z Versailles sme išli priamo do centra Paríža. Vystúpili sme na Charles de Gaule Étoile, kde je Arc de Triomphe - Víťazný oblúk je 50 metrov vysoká dominanta Paríža postavená na počesť víťazstva Napoleona v bitke u Slavkova. V súčasnosti je to miesto vojenských prehliadok a hlavne východiskom na prechádzku po Champs-Elyssées.

Víťazný oblúk (Arc de Triomphe / Etoile)

Výstavba Víťazného oblúku začala v r.1806 na príkaz Napoleona, krátko po jeho víťazstve v Austerlitz. Sú v ňom vyryté názvy dôležitých víťazstiev, ktoré vybojoval Napoleon počas svojej éry, vo vnútri sídli malé múzeum dokumentujúce históriu stavby.

Z vrcholu oblúku je skvelý výhľad na Paríž a jeho hlavné triedy, ktoré sa od oblúka hviezdicovo rozbiehajú do dvanástich smerov. Najznámejšou z nich je bulvár Elyzejské polia (Champs Elysées) známy svojou obchodnou zónou, podnikmi ako kabaret Lido či reštaurácia Fouquet ale i množstvom štýlových (a nie práve lacných) kaviarní.

Smerom na západ, vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov, vidno mladšieho brata Víťazného oblúka - modernú stavbu Le Grande Arche de la Défense.

Spopod oblúka sme vyšli priamo na Champs-Elysées. Nachádza sa tu tiež Elyzejský palác, sídlo francúzskeho prezidenta, či výstavné pavilóny Grand Palais a Petit Palais, postavené pri príležitosti Svetovej výstavy v r. 1900. Od veľkého paláca vedie cez rieku Seinu nádherný Most Alexandra III. Odtiaľ sme išli rovno až  k Invalidovni.

Počas prechádzania sme sa rozprávali aj o štátnom sviatku a hlavne o Bastile. Štátny sviatok Francúzskej republiky je pripomienkou dobytia pevnosti a väzenia Bastily 14. júla 1789. Znamenalo začiatok francúzskej revolúcie. Bastila, presnejšie Bastila svätého Antona, bola pôvodne pevnosťou na mieste súčasného Námestia Bastily v Paríži. Pevnosť slúžila ako posilnená obrana brány svätého Antona a hradieb vo východnej časti Paríža. Huges Aubriot ju postavil najskôr so štyrmi vežami, čo zodpovedalo dobovému budovaniu pevností. Výstavba počas vlády kráľa Karola V. trvala od roku 1370 do roku 1383. Samotná budova bola 66 metrov dlhá, 34 metrov široká a 24 metrov vysoká v úrovni veží. Okolo pevnosti bola priekopa, do ktorej napustili vodu zo Seiny. K štyrom vežiam boli dostavané ďalšie štyri.

Bastila sa používala ako väzenie už za vlády kráľa Ľudovíta XI., ale až kardinál Richelieu ju zmenil na štátnu väznicu. Bolo to zariadenie pre pomerne dobre situovaných ľudí (šľachticov, vysokej buržoázie), ktorí v nej mali k dispozícii pomerne veľké priestory s vyberaným jedlom a sluhami. Počet väzňov nikdy nepresiahol číslo 45. Avšak v Bastile boli aj cely pre "obyčajných" väzňov s oveľa horšími podmienkami pre výkon trestu.    

Symbolom začiatku francúzskej revolúcie sa budova stala po tom, ako ju útokom 14. júla 1789 dobyl revolučne naladený ľud, ktorý v nej hľadal zbrane a pušný prach. O dva dni neskôr budovu úplne zbúrali, časť kameňov predal, povedané dnešným jazykom podnikateľ, Pierre-Francois Palloy ako spomienkové predmety. Zvyšná väčšia časť kameňov sa použila na výstavbu mosta Svornosti (Pont de la Concorde ) cez Seinu.

De la Bastile - je štvorec v Paríži, kde stála väznica skôr, ako bola zničená Francúzskou revolúciou. Na pripomenutie revolúcie, kedy bol autokratický Karol X. nahradený "Občianskym kráľom" Louis-Philippom, bol v r. 1830 na Place de la Bastille vztýčený stĺp, na ktorého vrchole je umiestnená socha symbolizujúca ducha slobody. Dnes námestie lemuje Opera Carlosa Otta, kanál Saint-Martin a Parížsky prístav. Deň 14. júl sa slávil ako sviatok už od roku 1790, ale v ďalších rokoch sa doboví vládcovia nevedeli dohodnúť, ktorý z dní sa má sláviť. Až v roku 1880 Senát schválil návrh zákona Benjamina Raspaila, ktorým bol 14. júl vyhlásený za štátny sviatok

Prechádzali sme aj cez  rozľahlé nádvorie Hôtel des Invalides. (Invalidovne). Bola postavená Ľudovítom XIV pre chorých, chudobných, vojenských veteránov v roku 1676. Zlatá kopula sa týči nad Napoleonovou hrobkou od roku 1706.

Tam sa dalo dostať aj do vrchných priestorov. A odtiaľ sa išlo až k bazilike.

Po krátkom zotrvaní sme prechádzali okolo ďalších zaujímavých objektov. Ale ten najznámejší sa nachádzal neďaleko. Na ľavom brehu rieky Seiny na Champ de Mars sa do výšky 324 metrov týči dominanta Paríža, Eiffelova veža. Toto pozoruhodné dielo bolo postavené v roku 1889, pri príležitosti 100 výročia Veľkej francúzskej revolúcie. Jej „otcom“ navrhovateľom bol architekt Gustav Eiffel (v Paríži sa nachádza niekoľko jeho diel, najznámejší je dar Spojeným štátom – Socha Slobody)

Tento monument má v sebe akési čaro. Kto príde do Paríža a „nenavštívi“ Eiffelovku, akoby tam ani nebol. Ak sa bojí vystúpiť do jej výšin, stačí, ak sa postaví priamo pod ňu. A vtedy sa môže cítiť ako mravec a obdivovať jej pevnosť. Ja sama som ten pocit zažila.

Parížania ju však na začiatkoch „odsúdili“ (mnohí umelci, spisovatelia, architekti). Keď prešlo 20 rokov jej „života“ mala byť odstránená. Ale časom si získala iných umelcov, takže nakoniec ostala a stala sa symbolom mesta.

141 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 16. března 2008 v 17:19 | Reagovat

Paríž je najväčšie mesto vo Francúzsku. Paríž a jeho rieka Seina je neodmysliteľné spojenie. Mesto je postavené na oblúkoch rieky Seiny. Rieka rozdeľuje mesto na časť východnú, ktorá má vzťah k dávnej histórii a západnú časť mesta, ktorého rozvoj sa vzťahuje k 19. a 20. storočiu. S rozvojom oboch častí mesta sa vytvoril aj systém mostov.

Leží v centre Parížskej panvy, ktorá je jadrom rozsiahlej Severofrancúzskej nížiny, úrodnej poľnohospodárskej oblasti. Vlastné mesto má 2 milióny obyvateľov a väčšia metropolitná oblasť Paríža má 11 miliónov obyvateľov. Paríž je mesto, v ktorom sa mieša staré s novým. Turisticky veľmi atraktívnou trasou je nočná plavba po rieke Seina. Pritom obvyklá prevádzková doba je od 10,00 h do 22,30 h. My sme išli (aspoň podľa hodín na veži, okolo 20:45) Okružná plavba výletnou loďou BATOBUS sa začínala na pravom brehu od nábrežia Quai de la Conférence.

Mosty v Paríži sú veľkou atrakciou a niektoré si zaslúžia pozornosť. Nepochybne jeden z najkrajších je Pont Alexandre III., ktorý bol postavený na počesť ruského cára. Pod týmto mostom ukončujúcim Champs–Elysées, sme počuli z reproduktorov spievať Yvesa Montanda a jeho šansón „Champs–Elysées“. Na pravom brehu vidno Grand (Veľký) Palais a Petit (Malý) Palais, ktoré boli postavené pri príležitosti Svetovej výstavy v roku 1900. V tejto časti Paríža sa dostanete po Avenue de Marigny k Palais de Elysée (Elyzejský palác). Od roku 1873 je to sídlo francúzskych prezidentov. Ďalší most Pont de la Concorde má oporné piliere z kameňa z rozborenej Bastily. (cezeň sme sa dostali v prvý deň na námestie) Z mostu prejdeme na námestie Svornosti (Place de la Concorde). Toto námestie bolo postavené v dobe vlády Ľudovíta XV. Uprostred námestia stála do roku 1792 socha tohto kráľa. Počas revolúcie ju nahradila gilotína, pod ktorou zomrelo asi 2800 ľudí, vrátane kráľa Ľudovíta XVI. a jeho manželky Márie Antoinetty. Svoj dnešný názov získalo námestie po Francúzskej revolúcii. Stred námestia zdobí 23 m vysoký Luxorský obelisk a rohy námestia alegorické zobrazenia 4 francúzskych miest. Medzi námestím Place de la Concorde a Víťazným oblúkom (Arc de Triomphe) je najpríťažlivejšia ulica Paríža a celého sveta Champs – Elysées (Elyzejské pole). Gigantický Víťazný oblúk (vysoký 50 m a široký 45 m) s nádherným výhľadom bol postavený na počesť francúzskej armády. Pod oblúkom sa od roku 1920 nachádza hrob neznámeho bojovníka z prvej svetovej vojny a večný oheň. Most  Pont Royal (Kráľovský most) umožňuje nádherný pohľad na Musée du Louvre (najznámejšie múzeum sveta, ktoré dnes vlastní viac ako 300 000 umeleckých diel, z ktorých je v sálach vystavená len malá časť) a Tuilerijské záhrady (Jardin des Tuileries). Začiatok záhrady zdobí oblúk Arc de Triomphe du Carrousel, ktorý leží na jednej priamke s Luxorským obeliskom, Víťazným oblúkom a La Grande Arche v modernej štvrti La Défense. Ďalšou pamiatkou na pravom brehu je kostol St. Germain – l´Auxerrois, ktorý sa zapísal do dejín Francúzska smutnou udalosťou. Údery zvona La Marie tohto kostola na námestí Place du Louvre dali v noci z 23. na 24. augusta 1572 signál k masakru hugenotov, ktorý vošiel do dejín pod názvom Bartolomejská noc. Na ľavom brehu je nádražná budova, ktorá bola v 19. storočí upravená na Musée d´Orsay. U Ponts des Arts stojí Palais de l´Institut Académie Francaise, krásne sídlo Francúzskej akadémie vied. Jej zakladateľom bol v roku 1635 kardinál Richelieu. Najstarším zachovalým mostom v Paríži je Pont – Neuf (Nový most), ktorý dokončili v roku 1607 za vlády Henricha IV. Uprostred mosta je jeho jazdecká socha. Na ostrove Íle de la Cité sa nachádza  Notre-Dame, čiže Chrám Matky Božej.

Palais de Justice (Justičný palác) s kaplnkou Sainte – Chapelle (Svätá kaplnka) a väznica Conciergerie, pomenovaná podľa kráľom menovaného vrátnika (Concierge). V tejto „predsieni gilotíny“ sa nachádzala nielen kráľovná Mária Antoinetta, ale aj Robespierre, Danton a ďalších 2500 väzňov. Ďalej je tu policajná prefektúra, nemocnica a katedrála Notre – Dame, ktorá patrí k najznámejším svetovým katedrálam. Na konci ostrova Íle de la Cité stojí socha patrónky Paríža - Sainte Geneviéve (sv. Genovéva). Na ľavom brehu je Latinská štvrť, kde sa parížsky študenti od 13. storočia učili latinsky. Dnešné historické sídlo známej univerzity - Sorbonne založil v roku 1253 Róbert de Sorbon, spovedník kráľa Ľudovíta IX. Hlavnou osou  Latinskej štvrte je bulvár Saint – Michel. V priľahlých uličkách sa nachádza veľké množstvo zaujímavých reštaurácií zo všetkých kútov sveta. Za mostom Pont de Sully, ktorý spája oba brehy s ostrovom Ile Saint – Louis sa výletná loď BATOBUS otočí a pláva späť až k mostu Pont Mirabeau. Hlavnou atrakciou tejto časti plavby je jedno z najstarších námestí Place de l´Hôtel de Ville, ktoré sa do 19. stočia nazývalo Place de Gréve. (toto námestie bolo spomínané aj v Angelike).V stredoveku to bolo miesto, kde sa konali popravy. (najmä upaľovanie) Radnica Paríža - Hôtel de Ville stojí na tomto námestí od roku 1357. U mostu Pont d´Iéna dominuje 324 m vysoká veža Tour Eifell, ktorá bola postavená pri príležitosti svetovej výstavy v roku 1889. Od Eiffelovky vedie smerom k École Militaire (Vojenská akadémia) veľký park Champ de Mars (Martovo pole), ktorý v minulosti slúžil ako cvičisko pre mladých dôstojníkov vojenskej školy. Tu študoval v rokoch 1784 a 1785 tiež Napoleon Bonaparte. Za Vojenskou akadémiou sa nachádza ďalší veľký stavebný komplex Hôtel des Invalides (Invalidovňa). Dnes slúži ako Vojenské múzeum (Musée de l´Armée) a zároveň k oslave cisára Napoleona. Na pravom brehu je pahorok, ktorý nesie názov Chaillot. Tu na námestí Trocadéro bol pri príležitosti svetovej výstavy postavený palác Chaillot s ďalšími veľkými múzeami. Z terasy pod palácom je nádherný výhľad na Eiffelovku a park Martovo pole.

Prehliadka romantického osvetlenia pamiatkových objektov sa mala končiť u kópie sochy Slobody z New Yorku a výletná loď sa mala vrátiť proti prúdu do prístavu na Quai de la Conférence. Ale pri nás sa to nekonalo, a odbočili sme skôr.

Skrátka, Parížanom sa podarilo premeniť všednosť na niečo zvláštneho. To sa dá pochopiť počas 75 minútovej okružnej plavby výletnou loďou BATOBUS.

Potom sme prechádzali na  Trocadéro (bol pri príležitosti svetovej výstavy postavený palác Chaillot s ďalšími veľkými múzeami.) Z terasy pod palácom je nádherný výhľad na Eiffelovku a park Martovo pole.

A odtiaľ smerovala naša výletná púť na Montmartre

Montmartre bývalá ale  súčasná štvrť umelcov, hlavne maliarov ale i kabaretov ale i „ľahkého“ života. Na kopci sa vyníma monumentálna bazilika Sacré-Couer. Na námestí Pigalle - sa nachádza známy podnik Moulin Rouge (červený mlyn)

Keď sme sa „ o nejaký ten čas“ dostali naspäť na ubytovňu,  boli sme veľmi unavení, ale plní rôznych zážitkov. A to vstrebávanie na nás tak doľahlo, že spánok... aj napriek pokročilej nočnej, či skôr už skoro ranej hodiny neprichádzal.

Mohli sme rozmýšľať nad tým, kam to ešte pôjdeme.

142 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 16. března 2008 v 17:23 | Reagovat

Cesta k snu... Môj zážitok z Paríža... Paríž... Deň štvrtý (11. júl 2005)

Ráno som opäť vstala tak skoro (asi po troch hodinách spánku)... ale už som v tom čase nebola hore sama. Zapli sme si TV a pomaly sa začali baliť. A potom sme sa zišli na raňajkách. Tentoraz som bola smelšia... a nabrala som si zo všetkého, čo tam bolo (aby bolo aj na neskôr). A okolo 11 tej sme išli za novými dobrodružstvami. Sprievodca nám „naplánoval“ voľný deň. Čiže samostatnú návštevu parížskych miest. No na začiatku mnohí chceli ísť na miesto, kde by sme si mohli niečo nakúpiť. (minúť nejaké tie eurá na „hlúposti“, ktoré sa u nás nedajú zohnať). A rátať aj s tým, že nejaké si máme „odložiť“ na individuálne návštevy pamiatok. Cestou sme prechádzali cez jeden podjazd (Pont de l'Alma ), ktorý je zaujímavý tým, že na tomto mieste 31. augusta 1997 havarovala a zomrela princezná Diana. O tom nám povedal náš sprievodca cestou na La Défense, lebo našťastie sa našli také cestovateľky, ktoré to zaujímalo.

Vystúpili sme  v „štvrti mrakodrapov“. La Défense (1) - je najmodernejšia časť Paríža. Leží severozápadne od centra, na ľavom brehu Seiny, a patrí k najvýznamnejším moderným urbanistickým celkom sveta; prácu na jej výstavbe skončili v roku 1982. Stoja tu výškové budovy najrozličnejších tvarov a farieb. Pri ich výstavbe sa použil najrozličnejší materiál. Celý komplex stojí na betónovej platni, pod ktorou sú garáže, podzemné cesty, metro, obchody. Na povrchu sa nachádzajú administratívne budovy, reštaurácie, obytné domy, kultúrne a športové zariadenia a, prirodzene parky. V pozadí boli mrakodrapy, ktoré opäť náš „zelený“ vtipne okomentoval, že sú to „stĺpy prežraté termitmi“ (2)

Zaujímavosťou je, že hoci štvrť je označovaná ako štvrť mrakodrapov, ani jedna budova nedosahuje výšku 150 metrov a nespĺňa tak základnú podmienku na klasifikáciu budovy ako mrakodrap.(3 až 5)

La Défense (6) – vraj  sú tam dobré obchody so suvenírmi. No ja teda neviem, ako to náš sprievodca myslel, ale ak to bol lacný obchod, tak potom by som musela byť minimálne dcéra strýka Držgroša.

Apropo... keď spomínam tohto „káčera“ mali sme ísť aj do Eurodisneylandu. Ale nebol o to veľký záujem. Aj keď sa nachádzal iba pár „kilometrov“ od nášho hotelíka či vlastne ubytovne. Ja som tam veľmi chcela ísť, ale  bola som sama proti dospeláckej väčšine, tak som nič nepovedala. Boli sme však v malom zábavnom parku už v prvý deň v Paríži (nachádzal sa v záhradách pri Louvri), ale vtedy som nevedela koľko peňazí ešte budem potrebovať, tak som nijakú zaujímavú atrakciu nenavštívila – vtedy. Aj keď som si myslela, aspoň podľa cesty autobusom, že by mohli mať záujem. Sprievodca sám tvrdil, že to nie je miesto iba pre malých. Veď som spomínala kreslenú rozprávku, ktorú sme pozerali po ceste. Nebola to síce disneyovka, ale aj tak. A vo mne je stále taký malý kúsok dieťaťa. Ale asi by som nešla na nijakú „divokú“ atrakciu – bránil by mi v tom vomitus, ale aj tak by som tam chcela ísť.

Tak a opäť sa vrátim na ten La Défense. Bol odtiaľ nádherný výhľad, nie až taký ako neskôr na Eiffelovke, ale aj tak sme mali Champs-Elysées s Víťazným oblúkom ako na dlani. (7)

"Arche de la Défense" je vládna administratívna budova, umiestnená v modernej obchodnej časti - La Défense, v západnej časti Paríža. Nachádza sa na námestí Place de la Defense, na jednej osi s Arc de Triomphe a Champs Elysees. (8) Grande Arche bola postavená dánskym architektom Ottom van Spreckelsen v r. 1989 na 200. výročie Francúzskej revolúcie (1789). Je to 106 m vysoká biela kocka, ktorá má konštrukciu z predpnutého betónu pokrytú sklom a kararským mramorom z Talianska. Keď ju navrhla a postavila francúzska inžinierska spoločnosť Bouygues, jej veľkolepá architektúra bola považovaná za odvážny technologický počin. Je zaujímavá aj tým, že by tadiaľ pokojne mohlo preletieť aj malé lietadlo. Zavadzali by mu v tom však kotvice laná vonkajšieho rýchlovýťahu. A do jej vnútra (medzipriestoru) by sa zmestil aj chrám Notre-Dame.

Dalo sa tam dobre pozerať ďalekohľadom. Tam som nemala baterky vo foťáku, a tak fotky čo mám som si preskenovala od Zorinej sestry. Tam nás náš sprievodca priviedol do jedného obchodného domu – taký typ ako POLUS – a tam nám dal rozchod. Ešte predtým nám pripomenul, že v Paríži sa „nedá stratiť“. A pretože to opakoval každý deň čo sme boli v meste, a niektorým sa to, ako som už raz spomínala podarilo aj napriek tomu. Tak to kamarátka nevydržala a za chrbtom mu precedila a to citujem  „ako že sa tu nedá stratiť. Ak to povie ešte raz tak ho kopnem do zadku“ (tu sa trochu cenzurujem, kopla by ho do... (expresívne pomenovanie zadného sedacieho svalu) ja by som ho namiesto toho poslala do starého európskeho mesta) na čo sa otočil, a keďže som stála pri nej nebola som si istá či rozoznal  kto to naozaj povedal. Cítila som vtedy, že mi horia líca a uši čo bol signál pre mňa, že sa červenám. Tak len dúfam, že si nemyslel, že som to povedala ja. Aj keď nevyzeral urazene, ako som už spomínala, určite mu Marek hovoril o rozhovoroch čo o ňom vedú ostatní – či vlastne ostatné. „ale skutočne sa tu nedá stratiť“ iba som sa hlúpo usmiala (veď ja som to nehovorila) a trochu som sa obávala tej kamarátkinej hrozby. Dal nám ešte nejaké informácie o metre (kde máme vystúpiť) a o mieste kde a kedy sa  všetci stretneme. A potom sme už mali individuálny plán cesty.

143 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 16. března 2008 v 17:24 | Reagovat

No a v tom obchoďáku to bol už iný zážitok. Janka, akoby som počula nášho Adyho – ešte tak zohnať príručku „Sedliak v meste“. Lebo taký trapas aký sme vyviedli, (a teda nebudem nič zatajovať, a pretože je to tak ako je, tak to napíšem) sa len tak nevidí. To aby si sa vyvarovala tých  chýb, ktoré sa podarili mne a mojej skupinke, s ktorou som chodila po meste. (okrem Zuzany a jej mamy sa k nám pripojili Zorine dve sesternice, ich kamarátka Monika, ujo a teta) Tak a idem na to, možno sa zasmeješ. Ešte predtým sa musím opísať ako som vyzerala. Na krku som mala na tenkej šnúrke zavesený malý maskáčový ďalekohľad, na očiach slnečné okuliare, bola som podľa nich opálená v tvári. (asi si to už vieš predstaviť)

Keď sme vošli do obchoďáku, dala som si ich na hlavu. Nechcela som sa chovať ako veď Ty vieš kto. A dobre vieš, že bez škuliek vyzerám ako žaba pozerajúca sa celé dni do vysávača. Čiže smiešne a hlúpo, a pretože sa nemôžem zamerať na jeden určitý objekt, aby som neškúlila, mala som taký prižmúrený až pripečený pohľad.

Keď sme vošli do jedného bloku obchodu, odrazu sme počuli, že za nami niekto volá. Ochrankár vrátil kamarátku späť. Nevedeli sme prečo, veď sme nič zlé neurobili. Iba sme vošli dnu. No potom sme zistili, že je chcel „uzamknúť“ vak. Použil na to takú umelinu, ktorá sa používa  na káble, aby sa neotvárali. Vieš asi, čo myslím. No a preto sme sa vrátili aj my, aj keď nás nevolal, aby uzamkol vaky aj nám. Aby sme „náhodou“ nemali problémy. Kamarátkin otec, mimochodom Zorin ujo (ten čo chcel nechať svoju ženu pri Moulin Rouge, a vlastne vedúci zájazdu) chcel kúpiť kazetu o Paríži. Nevedeli sme to nájsť a preto sme požiadali jedného z predavačov. Kamarátka takou zvláštnou angličtinou sa ho pýtala, či náhodou nehovorí po rusky. (musím povedať, že to ma veľmi prekvapilo, prečo práve prešli na túto reč) On zavrtel hlavou a zavolal si kolegu, no ani ten z toho nebol múdry. Mala si vidieť ako sa pritom tvárili. Tak sme jej potom radili so slovíčkami z angličtiny, ona ich dávala do viet. Asi pochopili, a poslali nás do oddelenia s VHSkami. No nič podobné tomu čo sme chceli sme ani nenašli a opäť niekomu niečo nanovo vysvetľovať sa nám nechcelo. A tak sme išli a vybrali si nejaké suveníry. Prechádzali sme aj cez oddelenie obuvi, boli tam aj také zaujímavé šľapky zlacnené o 70% na cenu  a to sa podrž 50€ čiže okolo 2000Sk. A jedna taká žena si ich nabrala do košíka aspoň zo 10 párov z každej farby. To sú finančné pomery. No a pri pokladni sa stal ďalší trapas. Stáli sme v rade  a v rukách sme držali peniaze, keď v tom nám žena pred nami chcela niečo vysvetliť. Celý čas ukazovala platobnú kartu. A vlastne všetky terminály boli na platobnú kartu. Ukázala nám miesto kde sa platilo hotovosťou. No to boli samoobslužné pokladne. (také isté ako boli v Louvri na lístky. Nebudem Ti vysvetľovať ich princíp, pretože sme k nim nešli. Namiesto toho sme vrátili všetky veci z košíka na ich pôvodné miesto. A rýchlo sme sa ponáhľali k miestu skade sme vošli. Ešte vo vnútri toho bloku sme stretli aj sprievodcu s Marekom. Vtedy sa nás opýtal či sme niečo kúpili. Ani sa nám nechcelo odpovedať, veď od hanby sme si mohli ušiť kabát. Aspoň ja som sa cítila dosť trápne. Preto sme sa ani pri nich nezastavili, iba popravde sme si vzdychli, že nič. Nechali sme si odomknúť vaky a potom sme sa radšej ponáhľali preč.

Ešte predtým ako sme išli do metra, tak sme hľadali nejaké toalety. A to trvalo trocha dlhšie, lebo sme nie celkom pochopili francúzske šípkovanie.

Lístky do metra a cesta v ňom, to bolo niečo iné. Ale aj tam sme trapošili. Kamarátka kupovala štyri lístky pre celú svoju rodinu, no dostala len tri. Preto sa vrátila a dosť rázne si pýtala svoj lístok. Odrazu hovorila plynulo po anglicky. Našťastie to bola konečná stanica tak sme nemali problém s nastupovaním.(9) Vystúpili sme podľa rady sprievodcu na stanici Charlesa de Gaullea. A potom sme dlho pozerali na mapu, akoby sme sa dostali k Eiffelovke. Dlho sme ju študovali a napokon sme sa rozhodli prestúpiť na inú dráhu metra. Na to nám už naše staré lístky neplatili. Kúpili sme si nové. No mne sa stalo, že ma to nechcelo na prvýkrát pustiť cez turniket. Spravila som hlúposť, lebo som ten lístok prehnala cez zariadenie ešte raz. A tým som ho zablokovala. Keby som bola na inom mieste, mohlo by to dopadnúť inak... A tak som urobila niečo, za čo by ma v Londýne asi zastrelili, prešuchla som sa cez turniket. Rýchlo som sa vzdialila neobzerajúc sa naokolo. Keďže som tu, tak som prešla.

144 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 16. března 2008 v 17:25 | Reagovat

Aká bola jazda v metre, to neviem s ničím porovnať, lebo som v ňom išla po prvýkrát. Vraj to pražské je lepšie. (to neviem) Toto nešlo iba pod zemou, ale s časti slúžilo aj ako rýchlovlak. Prechádzali sme v ňom aj mostom cez Seinu. A vystúpili sme asi v  štvrti Bir Hakeim. A odtiaľ sme išli k veži.(0 až 2)

Eiffelova veža je jedným z najkontroverznejších symbolov Paríža. Je historickým skvostom techniky a súčasne ohyzdnou kovovou konštrukciou týčiacou sa nad mestom.  

Byť v Paríži a nebyť na Eiffelovke, to nejde k sebe. A preto to bol náš prvoradý cieľ. Zorina mama zo začiatku chcela ísť hore výťahom, no prehovorili sme ju aby išla s nami pešo. Pretože aj sprievodca tvrdil, že z toho budeme mať oveľa lepší zážitok ako keď sa natlačíme do výťahu. Musím potvrdiť, že mal pravdu (3 až 6)

Pred nohou so schodmi bol dlhý rad. A preto sme sa doň postavili. Ale Zuzana aj s jej ujom išli na toaletu. Boli dlho preč, my sme už boli takmer pri pokladni, takže sme nevedeli čo a ako. Ale aj tak sme kúpili lístky aj pre nich. V našej skupinke bolo 6 mladých a traja „dospelí“. Lístky boli rozdelené na – do 25 rokov - 3€, nad 25 rokov 3,8€. A tak kamarátka vysvetľovala s veľkým dôrazom čo chce. A na tom som sa musela smiať, pretože nielen hovorila, ale aj ukazovala. A potom prišli Zuzana aj s ujom. Uprosili sme človeka pri reťazi aby ich vpustil. Veď sme mali pre nich lístky. (aj keď... Zuzana, ale aj ja sme predpísaný „lacný vek“ prekročili, aj tak sa nám podarilo ísť hore lacnejšie)

Už na prvom poschodí bol krásny výhľad. (7 až 17) Ale jedna s kamarátok (Monika) sa veľmi bála . Nielenže sa nechcela pozrieť na okolie, ale dokonca nechcela výjsť vyššie. Normálne sa zaťala, celá sa roztriasla. Vôbec od seba nečakala takú reakciu. Sadla si na lavičku a držala sa jej z celej sily. A ja čo mám normálne s výškami problémy, som získala novú odvahu. Skúšala som pevnosť konštrukcie tým, že som sa snažila zatriasť pletivom, ba dokonca som sa nahla cez zábradlie aby som lepšie videla dole. Nakoniec sme ju nejako prehovorili  aby išla s nami.. Stále sme jej opakovali, že ak tam nepôjde možno to bude neskôr ľutovať. Na prvom aj druhom poschodí bol neuveriteľne silný vietor a tak nás dobre prefúkalo.  (18 až 25)

Na druhom poschodí zas chcela ostať Zuzanina mama, no prehovorili sme aj ju. A nakoniec sme sa všetci výťahom (lebo len ten ide, v úzkej časti veže, bez schodov pre návštevníkov)(26) dostali aj na tretie poschodie, či vlastne do ústia veže. Musím povedať, že tam to bolo takmer preplnené. Hore vo veži som aj ja išla na toaletu. A tam som videla popísane dvere na WC. Boli tam samé odkazy od návštevníkov, nič vulgárne... a tak som sa tam podpísala aj ja .

Keby som tam mohla byť dlhšie, ostala by som tam (27 až 39). Je pravdou, že hore sa už po „čase“ nedalo hýbať. Ešte pre zaujímavosť bolo tam aj malé múzeum „voskových figurín“. Práve hore vo veži sedel samotný Gustáv Eiffel. (31) .

Ešte nejaké fakty o veži: Eiffel na desatinu milimetra vypočítal vzdialenosť medzi 2,5 milióna nitmi, ktorými pospájal 18 038 kusov ocele tak, aby odolávali tlaku vetra – dôležité bolo zakrivenie dolných pilierov. Hotová veža vážila (zo začiatku) len 7300 ton. Pri jej výstavbe použil Eiffel nové metódy ako napríklad montáž bez lešenia, nitovanie stlačeným vzduchom. Do roku 1929 bola najvyššou stavbou sveta. Prekonal ju mrakodrap Chrysler Building. Veža bola pôvodne vysoká 312,27 metra, dnes je to 324 spolu s anténami. Funguje aj ako televízna veža pre viaceré francúzske stanice. Každých sedem rokov dostáva nový náter.

Cestou dole sme sledovali aj príbeh Eiffelovej veže (13), či cestu Sochy Slobody (38), ktorú do Ameriky prevážali „rozobratú“ na niekoľkých lodiach. Socha slobody bola francúzskym darom Spojeným Štátom Americkým. Gustav Eiffel naprojektoval jej vnútornú tepanú kovovú konštrukciu. Osobne dohliadal aj na jej postavenie. Eiffelov úžasný dizajn vnútornej štruktúry sochy povolil, aby sa socha preniesla z papiera do skutočnosti. Socha zobrazuje rešpekt a priateľstvo, ktoré bolo medzi USA a Francúzskom. Socha slobody sa rýchlo stala symbolom slobody a priniesla pocit pýchy do sŕdc obyvateľov. Socha sa stala výbornou turistickou atrakciou a mnoho ľudí z celého sveta ide do New Yorku iba kvôli Statue of Liberty. Pár Američanov žijúcich vo Francúzsku sa zaslúžilo o to, že asi 2 km severne od miesta, kde stojí Eiffelova veža dnes môžeme nájsť Sochu slobody v mierke 1:4 z bronzu.

Mimochodom aj veľa mostov, ktoré Eiffel postavil boli z ocele, ktorej Eiffel pomáhal v razení si cesty. Niektoré z jeho pokrokov zahŕňali: vývoj hydraulických lisov, ktoré robotníkom umožňovali hlbšie položiť základy mostu pod vodu; vytváranie tzv. pavučín v konštrukciách, ktoré odolávali vysokým poryvom vetra; používal tepaný kov pre mostové konštrukcie, pretože bol flexibilný a odolával silnému vetru; zakrivoval okraje mól aby vytvoril stabilnejší základ; vývoj systému spustenia na vodu, vďaka ktorému sa kusy konštrukcie dostávali jednoduchšie na svoje miesto. Eiffelova vynaliezavosť a genialita ho predurčili vytvárať famózne koncepcie a stavať najznámejšie stavby sveta. Gustav Alexander Eiffel bol významným konštruktérom svojej doby. Jeho nadčasové a odvážne realizácie pretrvali dodnes. Boli nielen elegantné ale hlavne funkčné. Využil svoj talent a schopnosti pri navrhovaní jedinečných oceľových konštrukcií, ktoré sa stali symbolom nielen krajín kde sa nachádzajú, ale sú predstaviteľmi pokroku v oblasti techniky a staviteľstva v rámci sveta.

145 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 16. března 2008 v 17:28 | Reagovat

Dole sme sa rozhodovali „kam pôjdeme“. Zuzanin ujo chcel ísť do Invalidovne. (potreboval to z hľadiska svojej profesie – je to riaditeľ základnej školy), no ostatné ženy (najmä dievčatá) v našej skupinke protestovali. (samozrejme okrem mňa. Ja mám rada všetky historické pamiatky). Ony sa chceli dostať do nejakých butikov na  Champs-Elysées (mali vyhliadnuté nejaké handry)

Keď sme však zišli dole s veže, vydali sme sa opačným smerom. (0) (to som však zistila až doma, keď som si po prvýkrát prezrela mapu Paríža). Zo začiatku to bolo naschvál, chceli sme ísť na Pont de l'Alma. (1) Chceli sme si bližšie prezrie to „nešťastné miesto“ Prvé roky to tam bola samá sviečka a spomienka na Lady Di... teraz  aj keď boli, ale už nie v takom veľkom počte. (nachádza sa tam aj „večný oheň“ zo Sochy Slobody) (2)

Odtiaľ sme išli do nejakej „neznámej uličky“. A párkrát sme prechádzali tak, že aj nám sa podarilo „zablúdiť“, našťastie nie stratiť. Ale...   čo sa toho týka orientácia v tomto meste, naozaj nie je zložitá, je treba si len zapamätať najvýznamnejšie body v meste, ktoré sú väčšinou "ťahákmi" a je po probléme. V tom som musela dať za pravdu aj nášmu sprievodcovi. (tie „hlavné“ miesta sme si zapamätali)

Myslím, že sme vošli do nejakej bohatej uličky s krásnymi obytnými domami. (dúfala som, že tam stretneme aspoň nejakú celebritu, no asi všetky boli mimo mesta... opekali sa asi na svojich jachtách v Cannes, alebo v St. Tropéz). Viem, že sme prechádzali okolo (asi hotela) Athéna. Okrem gréckych vlajok, bol postavený v antickom štýle.  Prechádzali sme tadiaľ a tak sme došli aj k obchodnému domu Dior. (jeho pobočku sme videli už predtým na Vendôme). Podotkla som, že dnu asi nesmieme vstúpiť, a ak hej, tak sa musíme preukázať medzinárodným výpisom z bankového účtu s príjmom  s najmenej šiestimi nulami. A samozrejme v Eurách. Boli tam obrovské výklady, v ktorých však bolo vždy len po jednom kuse, napríklad slnečné okuliare, či parfém, alebo topánky.

Dosť sme vyhladli, no povestné reštaurácie nikde neboli. A preto sme boli radi keď sme stretli policajta. Kamarátky sa po anglicky snažili dozvedieť kde je nejaká najbližšia. (aspoň Mc Donald) No ani po rozhovore s ním sme neboli múdrejší. No nakoniec sme niečo našli. Vošli sme do nejakej pečivárne. A opäť sa prejavilo moje „racionálne myslenie“. Nechcelo sa mi dať 3€ za obyčajnú (suchú) bagetu. A ešte sme si aj vypýtali vodu do fľašiek...

Už ani neviem ako sme sa vlastne dostali z tadiaľ von. Viem, že sme išli nejakými uličkami, až sme sa dostali na pre nás známe miesto na Champs-Elysées. (najmä Veľký palác) (3) Bol tam jeden park, ktorým sme už predtým išli. A tam sme oddychovali. Ja som sa tentoraz opäť odtrhla od skupinky, išla som sa pozrieť či nenájdem nejaké toalety. A tak som sa dostala na Place de la Concorde (4,5) - tam sme mali aj plánované stretnutie (či vlastne ukončenie zájazdu) Vodičom v Paríži vôbec nezávidím. Chodec má vo Francúzsku totiž prednosť aj vtedy, keď má červenú na prechode. Totiž ak vodič zrazí chodca, tak je vždy na vine vodič. Okrem toho sú miesta, kde chýba značenie pruhov. Napríklad na kruhovom objazde okolo Víťazného oblúka. Tam sa proste jazdí tak, ako sa kto pomestí. Na druhej strane sa tam pekne vodiči púšťajú a trúbenie nehrozí - iba ak niekto spraví totálnu kravinu.

Ale aj tak som mala akýsi „blok“ prejsť po takej veľkej ceste sama. Našťastie sa tam začali zhromažďovať vojaci na cvičnú prehliadku. A mne sa podarilo ísť za skupinkou námorníkov. Tak som pokojne prešla cez cestu. (toaletu som nenašla) Vrátila som sa do parku kde som nechala ostatných. No neboli tam. Ešteže sa tam opäť objavila Zuzana, vraj ma videli s vojakmi, ale neboli si istí či som to ja, tak nechceli na mňa volať. Kamarátky sa odtrhli a išli na to miesto kde sme predtým v prvý deň v Paríži kupovali suveníry. (Do Tuileries) Ostalo mi niečo cez 70€, tak som chcela aj ja niečo nakúpiť. Už bolo dosť veľa hodín, takmer sa blížil ten čas odchodu z Paríža. Konečne sme našli toalety a dobrú lavičku na oddychovanie. Veď „tých starších“ už kvalitne boleli nohy. Ale ja som sa vybrala popri striekajúcich fontánach (6) (a bolo tam pri nich veľmi príjemne, pôsobili v tom „horúcom dni“ ako jemný osviežujúci dáždik) do zábavného parku. (7 až 18)Škoda, že už nebol čas vyskúšať aspoň niektoré atrakcie - napríklad vodnú húsenkovú dráhu, alebo bungee-jumping v guli. A keď spomínam tú bungee guľu (19) – tí čo išli na nej mali možnosť si natočiť na DVD celý výstrel. Tak tam by som asi nešla, aj keby som mala čas, pôsobilo to na mňa až príliš klaustrofobicky a turecky zároveň– myslím tým, že by tam bola asi šabľa na šable). Tak som to len prebehla a aspoň si všetko pofotila. Zastavila som sa aj pri kolese... ale išlo „veľmi pomaly“... potrebovala by som na to (celú jazdu) oveľa viac času, ako som mala.

Zaujímavé na tom bolo to, že v parku na atrakciách sedeli moslimské ženy. (14 až 17)Aj keď bolo horúco sedeli tam v tých čiernych hábitoch. A ako pišťali. No sranda. Boli tam úplne samé. Ale vonku, keď som odchádzala z parku, som videla jednu zo žien celkom zahalenú, dokonca sa mi zdalo, že má aj na rukách čierne rukavice, a išla dva metre za takými dvoma moslimskými mužmi. Tu bolo vidieť rozdiely v náboženských kultúrach.

146 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 16. března 2008 v 17:29 | Reagovat

Rozmýšľala som aj nad tým, že vbehnem do Louvru (aspoň do pyramídy) pre prospekty v latinke. Veď to nebolo ďaleko, iba pár metrov popri fontánach a cez záhradu. (teraz fakt netuším, prečo som nešla, veď za „vstup do pyramídy“ sa neplatilo... bola tam iba tá „tortúra“ z röntgenovou prehliadkou.)

Pyramide du Louvre (dosl. pyramída v Louvri) je veľká sklenená pyramída, ktorá slúži ako hlavný vchod do múzea Louvre a stala sa jedným zo symbolov Paríža a príkladom kvalitnej modernej architektúry. Na objednávku francúzskeho prezidenta Mitteranda ju naprojektoval v roku 1989 architekt Ieoh Ming Pei z New Yorku.

Architektúra:

Stavba je postavená kompletne zo sklenených prvkov, dosahuje výšku 20,6 metrov a jej štvorcová podstava má dĺžku 35 metrov. Skladá sa z 603 kosoštvorcových a 70 trojuholníkových častí.

Pyramída a podzemné námestie pod ňou boli vytvorené z dôvodu viacerých problémov, ktorými trpel pôvodný hlavný vchod, ktorý už ďalej nezvládal enormné množstvo každodenných návštevníkov. Pyramída sa nachádza v centrálnom priestore átria, ktoré je tvorené štyrmi loďami samotného múzea. Kontrahujúca moderná architektúra a jej centrálne umiestnenie zdôrazňujú jej dôležitosť a nadradenosť, ktorá je potrebná pre čitateľnosť hlavného vstupu. Tvar pyramídy takisto nie je z hľadiska kompozície náhodný, jej hrany smerujú ako uhlopriečky do rohov átria a vrchol symbolizuje presný stred. Teraz návštevníci zostúpia pyramídou do priestranného námestia, ktoré teraz prepája všetky lode Louvru, a potom znovu vystúpia do hlavných budov. Niekoľko ďalších múzeí odkopírovalo tento koncept, medzi inými napríklad Múzeum vedy a priemyslu v Chicagu.

Nie je veľmi známe, že baroková pyramída bola navrhnutá k oslavám storočného výročia francúzskej revolúcie. Ale je možné, že architekt Pei o týchto návrhoch vedel a zámerne pyramídu vybral k oslavám dvestoročného výročia.

Vlastná pyramída je najväčšia z niekoľkých sklenených pyramíd, ktoré boli vybudované v blízkosti múzea. Známa je tiež dolu otočená “Opačná pyramída”, ktorá slúži ako svetlík v podzemnom obchodnom dome pred múzeom. Počas navrhovania bola vznesená požiadavka, aby vršok pyramídy zakončoval hrot, ktorý by tak uľahčoval umývanie okien. Túto požiadavku zamietol I. M. Pei.

Kritika

Stavba pyramídy bola značne kontroverzná, pretože veľa ľudí sa domnievalo (a stále domnieva), že jej futuristický vzhľad nemá čo robiť medzi klasickou architektúrou budov Louvru. Niektorí kritici hovoria o faraónskom komplexe prezidenta Mitteranda. Druhí naopak oceňujú kontrapozíciu architektonických štýlov ako úspešné zlúčenie nového a starého, klasického a ultramoderného. Laická verejnosť nevníma, ani nemá možnosť vnímať kvality tejto stavby. Mierka nepresahuje historickú budovu, takže z ulice vôbec nedochádza k narušeniu celistvosti architektúry. Z vnútorného pohľadu si práve vďaka kvalite architektúry a funkcie určenia hlavného vstupu, môže tento kontrast dovoliť, dokonca si ho priam aj vyžaduje.

Zaujímavosti

Často sa tvrdí, že počet sklenených tabuliek v pyramíde sa presne rovná číslu 666, čo je takzvané “diabolské” číslo. Priaznivci konšpiračných teórií v tom videli hlbší, zlovestný význam. Napríklad Dominique Stezepfandt's vo svojej knihe François Mitterrand, Grand Architecte de l'Univers tvrdí, že pyramída je venovaná sile popisované ako Príšera z “Knihy odhalení”. Celá štruktúra pyramídy je postavená na čísle 6.

Príbeh 666 sklíčok začal v 80. rokoch, kedy oficiálna brožúra vydaná počas výstavby skutočne citovala toto číslo (dokonca dvakrát, aj keď hneď na začiatku tejto brožúry je uvedený počet 672). Číslo 666 sa potom objavilo v množstve denníkoch. Múzeum potom oznámilo, že po dokončení má pyramída 673 tabuliek (603 kosoštvorcov a 70 trojuholníkov). Ešte vyššie číslo (689) potom uvádzal David Shugarts. Rôzne ďalšie šetrenia priniesli i rôzne ďalšie počty, ktoré ale vždy spoľahlivo prekročili 666.

147 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 16. března 2008 v 17:30 | Reagovat

Pred parkom som si v jednom stánku kúpila ešte nejaké suveníry ako elektrický zapaľovač, či „smradľavú“ voňavku vo flakóne z Eiffelovky. A vtedy som sa s predavačom prvýkrát rozprávala po francúzsky. Nemysli si , nebola to nijaká konverzácia. No on mi odpovedal anglicky a nakoniec mi povedal po rusky „ďakujem“ a to ma prekvapilo, lebo s ruštinou nemám skúsenosti. Inak aj jednej kamarátky sa už dávno pýtali či sme s Rusky. No ona sa urazila – že či sme až také škaredé.

No a potom nadišiel ten náš plánovaný odchod. Všetci sme sa zišli na námestí (24 až 28) a už sme len čakali na nášho sprievodcu so synom, na šoférov a hlavne na autobus. Cestou nám ostatní hovorili o svojich zážitkoch. Niektorí ani neboli na Eiffelovke, (to teda neboli v Paríži), či aj keď náhodou boli, nevyšli na jej úplný vrchol. (no....) Každého boleli nohy, ale varovala som ich pred vyzutím sa. (o tom ešte spomeniem)

Tak a prišiel autobus. Opäť sme sa „dotykmi“ ponachádzali. Rýchlo sme sa zhrnuli na spoločné foto. Už neviem, z ktorého fotoaparátu to bolo. (z môjho a ani Zuzinho to určite nebolo) A ešte jedna pripomienka od sprievodcu. Tvrdil, že spontánni Francúzi sa bozkávajú pri stretnutí i pri rozlúčke. No a po nastúpení sme už len mohli zakývať mestu Paríž na rozlúčku. (29)

Ešte niečo s dejín

Námestie Place de la Concorde (Námestie Svornosti), patrí medzi najznámejšie námestia Paríža a nachádza sa na východnom konci Avenue des Champs-Élysées. Námestie, ktoré začalo vznikať v druhej polovici 18. storočia, bolo pôvodne plánované ako priestor, ktorý by navždy pripomínal slávu kráľa Ľudovíta XV. Uprostred námestia stála do roku 1792 socha tohto kráľa. Ten mal však rovnako ješitného nástupcu, takže už v roku 1793 to bolo Námestie Ľudovíta XVI. S miestom osláv nesmrteľnosti panovníka to však malo pramálo spoločné. To pretože v záhradách Tuilleries, ktoré sú dnes súčasťou námestia, bolo popravisko s vtedajším moderným vynálezom – gilotínou. Takže námestie bolo pravdepodobne posledným obrazom, ktorý si v pamäti uchovalo vyše 1 300 ľudí, vrátane kráľa Ľudovíta XVI. a jeho manželky Márie Antoinetty. Práve ich hlavy tu padli z krku rovno do prúteného koša.

Svoj dnešný názov získalo námestie po Francúzskej revolúcii.

Dominantou námestia je egyptský Luxorský obelisk, ktorý bol vyhotovený pred viac ako 3 300 rokmi. Do Paríža sa dostal tak, že ho tu daroval egyptský vícekráľ Muhammad Ali. Toto dielo má ale pre Egypt veľký význam, bol súčasťou známej svätyne v Tébach. Egypt teda skúša, čo sa dá a žiada Francúzov, aby im ho vrátili späť. Mimochodom, ide o skutočne impozantné dielo, ktoré váži asi 230 ton a kamenný stĺp má výšku 23 metrov. Tuilerijské záhrady (Jardin des Tuileries) - ich začiatok pri Louvre zdobí oblúk Arc de Triomphe du Carrousel, ktorý leží na jednej priamke s Luxorským obeliskom.

Išli sme asi hodinu, kým sme nezastali na jednej pumpe. Opäť sme mali prestávku, lebo nie všetci našli toaletu pred odchodom. Práve pri vychádzaní sa po dlhom čase opäť ozval môj telefón. Volal môj brat (zvláštne, že sa neozval dovtedy, mohol ráno) zbadala som, že moja baterka je úplne na minime. Tak som mu len oznámila, že zajtra o takomto čase už budem doma. Ale už sa mi nedovolá, pretože mi došla batéria. (ja som ho zabudla nabiť, vôbec ma nenapadlo, že sa tak rýchlo minie). A naozaj, ako som to dopovedala, telefón som vypla... veď som bola na pumpe. A tam sa mi stal ďalší trapas. Nakúpila som si niečo na jedenie a nejaké sladkosti. Vzala som aj balík tuhých „švajčiarskych“ cukríkov. Keď som išla zaplatiť, tak práve kód tých cukríkov neprešiel cez pokladňu. Ten predavač bol zúfalý a snažil sa mi vysvetliť, že mi ich nemôže dať. Tvárila som sa nechápavo a skúsila som mu po francúzsky povedať, že nerozumiem – Je ne comprends pas – ale mala som takú strašnú (skoro až španielsku) výslovnosť, že len vyvalil oči. Tak som sa tvárila, že už nič (teraz už viem ako sa tá veta správne vyslovuje). Samozrejme, že som vedela čo mi chce povedať. To sa dalo vytušiť aj z tónu reči. Pomohla som si angličtino-nemčino- rukonožtinou. (ale neviem či pochopil). Zaplatila  som a rýchlo odišla.

Cestou v autobuse som si trochu zdriemla keď som odrazu pocítila staré nohy (nie neboli moje, ale niekto sa vyzul). Vieš si predstaviť ten zápach. Sprievodca do mikrofónu požiadal, aby sme zatvorili tie „parfémy“. Ale museli sme aj pootvárať všetky okná a vetrák aby sa dnu dostal „dýchateľnejší“ vzduch.

No a krátko pred spomínaným Strassburgom sme mali opäť prestávku. Stála som tam s kamarátkami, bola noc a my sme sa smiali. Hovorili sme si zážitky, rozcvičovali sa, či (a to vynechávam seba) tancovali na hudbu z rádia. Vtedy sa k nám priblížil a začal s nami rozhovor. A ja som sa nepridala. Pýtal sa čo sa nám páčilo a tak. Každý niečo hovoril, no ja som sa veľmi nevyjadrila. Lebo keď som niečo povedala, zdalo sa mi, že to nie je ono. No a potom neskoro v noci v Strassburgu, keď už väčšina ľudí spala, tak s tými čo boli hore a medzi nimi aj ja, sa rozlúčil a odišiel. Kývali sme mu z okna ako splašení, a aj keď sme  odchádzali, tak nám stále mával. A to bol poslednýkrát čo som ho videla.

Aj Strassburg je veľmi pekné mesto, bohužiaľ, prechádzali sme okolo v noci, takže fotoaparát som nevytiahla. Myslím, že aj tam sa nachádza „podobný“ chrám ako Notre – Dame. Aspoň sa mi to zdalo. A ešte niečo. Keď sme prechádzali okolo kanálu (meno neviem), všimla som si v dokoch zaparkované lode a... párik spiacich labutí.

Išli sme ešte celý deň až kým sme sa konečne večer nevrátili domov. Presne o 25 hodín ako sme vyšli „z mesta Paríž“. Môj telefón bol vybitý, takže nikto mi neprišiel naproti. A tak som z batohom „použitých“ vecí si to sama namierila do kopca, k nášmu domu. Bol utorok 12. júla 2005 čas okolo 21:00

148 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 16. března 2008 v 17:31 | Reagovat

..... KONIEC!....

149 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 16. března 2008 v 21:30 | Reagovat

Bum, výborné, deti už spia, mám pokoj na čítanie. Mám pár postrehov, hneď k tomu druhému príspevku, tá pani de Maintenon asi neumrela až 1779, ale to neni problém, to je jedno. Dejepisná vložka je úchvatná, mohla by som dopísať, kam sa až rozliezli lavobočkovia tohto krála, to by ste sa divili, kam sa až napchali, ale je toho vela, tak vás nebudem zaťažovať.

K tej Eiffelovke, živo som si predstavila, ako tam aj s deťmi leziem po schodoch a sme už vysoko, stiahlo sa mi všetko v tele od strachu, mám totiž panický strach, že mi deti padnú z výšky, často sa mi to sníva a bojím sa toho. Napríklad, neter bývala na osmom poschodí a vždy, keď sme u nej boli som nepustila deti na balkon, ale aj tak som sa v noci zobudila spotená, že mi vypadli z balkóna dole na betón, a to viackrát za noc a pár dní po návšteve, bojím sa toho neskutočne moc. Nemám ani tak strach z bicyklovania, ani z plávania, i keď sa mi malý skoro utopil, ani z teroristov ani ničoho podobného, ale z predstavy, že som vo výške s deťmi, to je horor. A to sme bývali na Kramároch na kopci na dvanástom poschodí, nemala som problém, ale teraz, až čo mám posledného syna to prišlo. Nepatrí to síce sem, ale má to spojitosť s výškami, určite by som bola hysterická, keby som mala s deckami vyjsť na vežu, spojitosť vidím v minulom živote, ale neviem to identifikovať.

Ale Ivanka, ďakujem za zážitky parížske, obohatili ma.

150 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 16. března 2008 v 22:01 | Reagovat

Niektore dejepisné vložky... tie fakt nie sú odo mňa. Stiahla som si ich z netu. Musím povedať, že tie veci, kto s kým a kedy ako... tak to som bola prekvapená. Bol to nejaký referát... už neviem od koho. Malo to len doplniť "históriu Versailles".  Kľudne dopíš... mňa to normálne chytilo

K tej Eiffelovke, na to sa nemusíš báť. Je celá "obohnaná" veľmi pevným pletivom. Takže von by ti nevypadli... možno by sa mohli potknúť na schodoch - ale to nie je až taká výška. Kamarátka, ktorú som opisovala, tá o tom, že ma strach z "výšok" ani nevedela. Ale tam prejavovala všetky príznaky "stachu a hystérie". Ale išli sme na ňu veľmi psychlogicky... o to, že ak nepôjde, bude to ľutovať. (a nemuseli sme ani použiť facky na prebratie z toho stavu) A potom nám bola vďačná. Ja som vedela, že nemám rada mriežkované schody (napríklad u nás som kvôli tomu nešla do jedného obchodu), ale už je to v poriadku. Dokonca už sa nebojím umývať okná (a my bývamie tiež dosť vysoko)... viac sa bojím, keď musím vstať na stoličku a odkrútiť gule z lustra.

A ešte s tými deťmi, ja sa naopak veľmi bojím zobrať dieťa na ruky... lebo tiež v podvedomí vidím, čo by sa mu všetko mohlo stať.

Ozaj... fotky už máš?

151 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 16. března 2008 v 22:25 | Reagovat

Vieš, ja sama sa výšok vobec nebojím, ale v podvedomí vidím letiace decko a to je horor. Ja som vyliezla ako malá aj na starú televíznu vežu na Kamzíku a to bol iný šrot, to ja sa nebojím, ale to trasenie sa o deti, to je strašné, aj keby som vedela, že určite nemožu vypadnúť, aj keby som im dovolila tam liezť, určite by som sa budila spotená strachom ešte dlho, je to velmi zvláštne. Preto nemožem ísť ani na kolotoče typu centrifúga, manžel tam zobral dcéru a to som pocítila taký strach prvý raz a potom to šlo samo s akoukolvek výškou. Mňa by si na taký kolotoč nedostala ani za milión, jedine možno pre záchranu zemegule, lebo by som vedela, že síce pomožem, ale živá už nezleziem.

K tomu královi dopíšem teda zajtra niečo, keď ťa to zaujíma, ale malinký je chorý, dnes si poriadne zakúril až na 40, teraz síce spí, ale zajtra je doma, takže neslubujem, že to bude hneď zajtra. Ale dám to sem.

Fotky nemám, posiela mi ich Kondorečko, ja to nemožem cez winrar stiahnuť, niečo pýta, čosi ako licenciu a ja čomu dosť dobre nerozumiem, to neklikám, lebo viem, že pokazím aj nepokaziteľné.

152 Bruna Bruna | 22. března 2008 v 1:04 | Reagovat

Pekný,večer,alebo ráno?

Každopádne som sa zahlbila do krásnej historie,ktorú nám sprostredkovala Ivka.Ked som dočítala,pozerám na klávesnice,reku fúúj,také prebudenie zo sna,kde som kráčala po historických mostoch,cestičkách spojených do

okúzľujúcich záhrad,až k veľkým,skvostným budovám,pristavila som sa miestami pri mohutných sochách,prešla som modernou štvrťou Paríža,hľadala spojitosti v množstve historických dejín,predstavila som si to,ako jeden krásny,zladený celok vnešených budov s rôznymi prvkami archytektúr,ktoré si volili samotný králi.Dojem spravila na mňa predstava

Eiffelovej veži,neviem si predstaviť,že by som dokázala vystúpiť tak vysoko,

bojím sa dosť výšok,budemrada,ak sa odveziem na to 2 poschodie,kde už sa niektorým, klepali  kolená.

Ivka,vdaka,naozaj krásne si ma previedla potulkami,síce už aj z opisu som cítila

únavnú cestu,ale fotografie,spomienky,stáli zato.

Mirinka,kľudne nám doplň z dejín záletného kráľa,nejaké pikošky,musel mať aj podarené dietky,ved bol poriadne nadržaný.

153 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 25. března 2008 v 23:37 | Reagovat

O zážitkoch... ja čakám na tie vaše... tak kde ste? Čo ste ešte nič nezažili? Kondor... veď tie púte... to musí mať nejaký dej... no nie?

Ja budem spomínať ešte nejaké... ale už nie také rozsiahle...

154 kondor kondor | 26. března 2008 v 19:05 | Reagovat

Máš pravdu Ivanka, skúsim sa polepšiť, ale dane ma ničia aspoň tak ako Mirinku a pútnik nestíha...

155 kondor kondor | 26. března 2008 v 19:45 | Reagovat

V Malokarpatskom Diaľkoplaze 8/2006 som sa dočítal:

Janko Parcer pokračuje v aktívnej činnosti

Po tom, čo mu manželka zakázala po 81. roku diaľkové pochody a hlavne tie stokilometrové, tak sa realizuje v nových dimenziách. V auguste sa zúčastnil Trnavskej púte do poľského pútnického mesta Čenstochová. Medzi účastníkmi mu patril samozrejme titul najstaršieho účastníka.Janko Parcer, ktorý dlhé roky patril k najaktívnejším účastníkom diaľkových pochodov, je okrem toho známy aj tým, že už v pokročilom veku niekoľkokrát prešiel sám okolo Slovenska alebo od ukrajinských hraníc po Devín.Nuž a 14.augusta 2006 spolu s ďalšími 22 pútnikmi sa po svätej omši vydali na cestu z Trnavy po cestných komunikáciach smerom do asi 35 km vzdialeného Vrbového.Prvú etapu pochodu zvládli spolu s najmladším desaťročným Jánom Masarykom z Trnavy v úplnej pohode. Organizátor tohto podujatia, Wieslav Zajac z rímskokatolíckej farnosti Trnava - Tulipán, uviedol, že pohoda medzi účastníkmi bola po celý čas vynikajúca.Napriek tomu, že sa v ďalších dňoch počasie zhoršilo a začalo aj pršať, plánované etapy sa išli podľa plánu. Postupne počas cesty Slovenskom sa počet peších pútnikov rozrástol na 35 ľudí. Celkovo pútnici prešli 15 etáp, počas ktorých absolvovali 416 km. Do známeho pútnického mesta Čenstochová dorazili 26. augusta 2006. Voľný deň mali iba v poľskom mestečku Žyviec a potom až v cieli. Janko Parcer pred odchodom povedal, že si chce overiť, či aj v jeho veku mu budú ešte nohy slúžiť ako doposiaľ. Ako sa ukázalo, naozaj mu slúžia. Možno by si trúfol aj na ešte jednu T-100. Podľa hlavného organizátora Zajaca, však v tomto prípade nejde o turistické výkony, ale púť má predovšetkým duchovný, náboženský charakter. Cieľom je putovanie s Pannou Máriou a súčasť púte sú modlitby, aj každodenná účasť na svätej omši.

Ja dodám, že sme Jankovi nestačili, a bol vyhlásený aj v Čenstochovej za najstaršieho pútnika spomedzi všetkých pelgřimiek k púti na 26.8.2006.

156 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 27. března 2008 v 0:02 | Reagovat

... zaujímavé... mňa by ž po pár kilometroch asi boleli nohy...Ale púť je o inom.

Viera by ma asi viedla ... a ak by bola dobrá spoločnosť, tak by sa to dalo aj zniesť.

Čakám na ďalšie...

157 kondor kondor | 27. března 2008 v 7:14 | Reagovat

Zabudol som dodať, že JP má toho roku 85. Dík Ivanka.

158 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 6. dubna 2008 v 23:03 | Reagovat

Už som mala v pláne napísať.... ale opäť to nechám o nejaký ten deň či týždeň neskôr.

159 jurino jurino | E-mail | 22. dubna 2008 v 22:29 | Reagovat

V podstate ani neviem, kde by som zaradil tento príspevok, je to len taká črepinka, z ktorej sa skladá bežný deň. Keďže som si pripomenul pár ľudí s ktorými som žil, hlavne moju babičku, tak ho sem predsa hodím :)

Dnes bolo vonku krásne, na chvíľku sa nám podarilo vypadnúť z firmy a ísť sa pokochať presvetleným dňom a čerstvo kvitnúcou zeleňou. Bolo 22°C, ideálna teplota, pre môj srdcovo-cievny systém, kožné póry, ktoré jasali ako bláznivé. Šli sme na obed do reštaurácie. Vybral som si vysmážaný syr a kolega rezník. Čašníčku to však neuspokojilo, bola sklamaná našim strohým výberom, zrejme nás považovala za suchárov, tak nám navrhla nech si dáme plnenú papriku s mäsovými guličkami, omáčkou a knedľou. Zrejme sama sa venuje praktikám SM, po jej doporučení sme na ňu len vypleštili oči. Toľká zvrátenosť, to je horšie akoby som mal na svojej budúcej svadbe ponúknuť moju svokru horkou stvrdnutou pečienkou. Tak sme sa na ňu zahľadeli, či neni náhodou dnes svetový deň mletého mäsa a iba mierne pokrútili hlavou. Keďže na nás naliehala, tak som musel zakročiť a povedal \"Ďakujeme, ale ostávame pri zemi, nakoniec toto vami odporučené jedlo teda vôbec nemusím, robievala ho moja babička a vždy tam bola aj kopa vlasov\" Príslušný personál za našim chrbtom sa rozosmial a aj samotná čašníčka, videla však náš nesúhlas, priam odpor, tak nás nechala na pokoji. O päť minút podišla opäť k našemu stolu a priniesla mi myší tanierik s porciou mletej guličky v omáčke s knedlou. Čašníčka mi povedala, že si mám dať koštovku, či bude skutočne taká ako od mojej babičky. Tak som neodolal a ochutnal. Stála nado mnou, ja som zabŕdol do guľky, či sa poprípade nebude hýbať, alebo z nej čosi nevyskočí. Na moje prekvapenie sa porcia len skromne krčila na tanieriku, temer vyzerala lákavo ba priam ako predjedlo schopne. Ochutnal som a uznal, že ich šéfkuchár je macher. Ona prikývla a povedala, že mám guľku zjesť celú a milo sa usmiala. Nechtiac som sa prichytil, že som odjedol ďalší kúsoček, ale mal som akýsi nepríjemný pocit, možno aj oprávnené obavy, že ešte bude stáť nado mnou kým ju nedojem a čochvíľa pri mojej prípadnej nevôli nastolí taktiku \"HAM - za otecka, HAM - za mamičku, HAM - za deduška, HAM - za babičku.... no to by ma zrejme už naplo. Našťastie sa tak nestalo a len poznamenala, že vedela, že mi to bude chutiť a nadovšetko by si nás nedovolila zavádzať, potom sme sa všetci uvoľnene rozosmiali. Myšiu porciu som však nedojedol. Bál som sa predstavy kĺbka pozabudnutých vlasov, starej sponky, náprstka alebo podobných neurčitostí. Priniesli nám po chvíľke obedík a pekne sme si zmľaskli. Keď sme odchádzali, personál sa usmieval ako v ukážkovom shote na leteckú prepravnú spoločnosť a mávali nám o dušu akoby sme mali absolvovať náročný výstup na zamrznutý neprístupný štít hory sveta. Keď sme vyšli von, znova ma premkol pocit, že tu čosi nehrá a musím ísť naspäť do kancelárií napriek tomu, že je jar a všetko krásne kvitne a vonia.

160 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 22. dubna 2008 v 22:40 | Reagovat

ha... také niečo som dnes "nezjedla" na obed

161 jurino jurino | E-mail | 23. dubna 2008 v 1:43 | Reagovat

Ivanka, aspoň som sa utvrdil v tom, že tomuto personálu skutočne záleží na spokojnosti stravníkov. Môžu byť príkladom hrdzavejúceho hesla "Náš zákazník, náš pán". Samozrejme to všetko myslím len nadnesene :)

Tak som zvedavý na tvoje zážitky, ktoré držíš pod pokrievkou. Ešte nevyvreli? Už cítim ich vôňu... :))

162 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 23. dubna 2008 v 8:33 | Reagovat

Tie zážitky budú... len potrebujem na to menšie úpravy, včera som to ešte nestihla.

163 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 23. dubna 2008 v 21:38 | Reagovat

Tak... napíšem ďalšie svoje zážitky. Už naozaj nebudú také rozsiahle ako Paríž... ale posnažím sa aspoň nejako priblížiť Môj život.

Ešte skôr... ako to už väčšinou býva aj v mojom živote nadväzujú nejaké zážitky na seba (aspoň svojim opisom)... ale to by bolo veľmi zdĺhavé ísť od začiatku. Preto to spomeniem iba dodatkovo (viac sa k tomu vrátim neskôr)

Takže...

V tomto by som rada spomenula na môj Zážitok s vierou ... aj keď to bude iba o pocite.

Tak bolo to keď som práve chodila na základnú školu ... presnejšie do ôsmeho ročníka. Ako ôsmaci sme boli najstarší... čiže sme mali „vládnuť škole“... ale nebolo to celkom tak. Aj keď si to nejakí pedagógovia (predtým) chceli nahovoriť (k tomu sa vrátim)

Bolo to v časoch vianočných sviatkov ... skôr po tých dôležitých od 27. do 30. decembra 1993

Ako ôsmaci sme mali prvýkrát predmet Náboženstvo. Bolo to pre nás trocha zvláštne... nemali sme nijaké učebnice... všetko sme mali len na nejakých listoch (na zakladanie). A ako učiteľa sme mali nášho kaplána pátra Ferka. Musím povedať... naozaj sme nemali ani predstavu čo to vlastne je za predmet, ako sa máme správať, čo si môžeme dovoliť... ako to vlastne bude fungovať v praxi – bude to také ako v kostole?. Aj keď sme mali Náboženstvo (ako deti) ale bolo to v rámci akéhosi krúžku... alebo skôr neformálneho stretnutia. Veď vtedy ešte vládli komančovia... a ako to bolo... to je asi jasné. Teraz to bolo iné. Tento predmet bol povinne voliteľný.

Trvalo dlho kým sme si zvykli (dokonca aj tí pravoveriaci), ale postupne to išlo. Páter Ferko... keďže bol mladý... vedel nás pochopiť, ale predsa si udržiaval dôstojnosť... Nerobili sme mu problémy a preto sa rozhodol... že nás vezme na výlet. Boli sme prekvapení, pretože naša trieda bola označená za vyvrheľov spoločnosti a ešte iný odpad, a mali sme už zákaz školských výletov (aj to niekedy vysvetlím, prečo aj keď to bude znieť absurdne... najmä v tejto dobe). Keďže sa to malo konať počas prázdnin, nikto do toho z vedenia školy nemohol zasahovať (aj keď už ani nechceli... najmä riaditeľ... ale o tom neskôr)

Pamätám sa, že na tom výlete sme sa dohodli len pár dní pred Vianocami... viem, že týždeň predtým som bola chorá... a nebola som v škole keď sa dojednával presný čas, miesto a spôsob odchodu. Už počas Vianoc som bola nervózna, musím povedať že som sa tešila. Až nakoniec som si to nejako zistila... aspoň to kedy to pôjdeme... a čo si mám asi zobrať.

Stretli sme sa na železničnej stanici v pondelok 27.12 v našom meste. Veľmi nás prekvapilo, že tam boli aj ôsmaci z druhej triedy. Keďže bola medzi nami akási „rivalita“ veľmi nás to netešilo. Našťastie oni išli s ich farárom na opačnú stranu ako my (neviem kde... ale to nie je dôležite) Teraz neviem... podľa správnosti sme mali mať nejaký ten zoznam. Asi bol... (teda určite)... a tak sa mohol kúpiť hromadný lístok (ešte pre zaujímavosť, vôbec sme neplatili... bolo to v rámci „niečoho“). Tam sme sa rozlúčili s rodičmi (mobily v našich časoch neexistovali, takže sa museli spoľahnúť na to, že budeme v poriadku). Išlo nás ... teraz neviem presne... asi desať dievčat, traja chlapci a páter Ferko.

Prišiel náš vlak a tu sa začalo naše dobrodružstvo. Musím povedať, že sme nešli ďaleko... ale vzhľadom na trate... odchodov vlakov... to bolo neskutočne dlho. Najmä keď sme museli niekoľkokrát presadať. Ale aspoň sme mali nejakú tu šancu spoznávať svoje ja. V prvom vlaku sme boli naozaj slušní... (aj prestup na ten ďalší bol bezproblémový... iba pár minút čakania) v druhom... to už bolo trocha divokejšie... (aj to čakanie na ďalší prípoj) no a v tom treťom... to sme už boli celkom osmelení... Najmä pýtať sa na to kam to vlastne ideme. Dve spolužiačky mali so sebou aj gitary, takže cesta nám ubiehala spevom, či hraním kariet. A práve tie čertove obrázky ma stáli aj jeden zaujímavý zážitok. Sedeli sme v kupé... páter Ferko kamarátky (ale teraz si nespomeniem na všetky mená... iba na jednu) a hrali sme asi farára. Veľmi sme sa na tom zabávali... pretože nás bolo veľa na balík kariet a neustále sme museli obracať kopu. Tak sa stalo, že už som bola vo „vykladacej ráži“ Keď jedna s kamarátok išla si po niečo do svojho vaku. Mala ho položený v odkladacom priestore nad nami. A vtedy v rukách som držala kartu, že ju idem hodiť na kopu, keď vlak pribrzdil a... samozrejme kamarátkin vak mi pristál rovno na hlave. No aby som so dala na správnu mieru, bol to len malý vačok, nič ťažké... ale aj tak zo mňa mali veľkú srandu. Ja som v rukách držala kartu a dosť dlho... tak že to okomentovali... aha aj zabudla čo chcela. No možno v prvom momente som nevedela či to chcem hodiť na kopu, alebo či som si ju brala z kopy. Na tom už nezáležalo... stala som sa objektíkom posmeškov... Nemyslím si, že by mi to vadilo (vtedy)... možno ma to zamrzelo, veď som sa zľakla... ale potom som to brala ako vtipnú príhodu... typu padla z jahody.

Čo bolo ďalej... to už nie je až také dôležité... viem, že sme sa dostlali na miesto kam sme mali prísť. Na faru vo Veľkých Ripňanoch.... teda na ubytovaciu či vlastne kultúrnu časť. Zvláštne bolo na tom to, že aj keď boli Vianoce, nikde som si tam nevšimla nijaký symbol (aspoň betlehem, keď už nie vianočný stromček)... alebo sme po tom nepátrali dostatočne? Neviem.

Ako prvé sme to všetko išli „preskúmať“. Hlavne sme chceli vedieť kde budeme spať. Bol tam veľa miestností (taká miniubytovňa)... so sprchami, či toaletami. A v každej sa nám páčilo.... len sme chceli byť všetky baby spolu a aj chalani mali byť neďaleko. Išli sme sa pozrieť aj na bazén (ktorý nám páter Ferko spomínal... aby sme si vzali plavky). Ale žiaľ, nebola tam voda. Išli sme sa pozrieť aj do posilovne... ale aj tie „stroje“ boli skôr pre starších. No nič to, neubralo nám to na zážitku s poznávania. Konečne sme našli jednu veľkú miestnosť (v jej blízkosti boli aj toalety a sprchy) a vedľa bola jedna menšia. Čiže pre nás dievčatá ta väčšia, pre chalanov aj s pátrom Ferkom ta menšia. Ale tam neboli postele... ale to nevadilo.

Prišiel nás privítať aj ripniansky pán farár... ten ukázal chalanom kde je kotolňa (aby sa „postarali“ o teplo... No veď sa aj postarali... ha).... Priviedol so sebou aj dvoch „domorodcov“ chlapca  a dievča – tí nám mali poukazovať okolie... čiže „spríjemniť“ nám pobyt.

Všetko čo sa tam dialo... tak na to si už veľmi nespomínam. Ale mám taký pocit, že ten chlapec sa mi páčil... ale čo... veď som mala 14 rokov... a vtedy to bolo normálne. Volal sa Marek a mám ho aj na našej spoločnej fotografii (pri jednej výletnej atrakcii), ale už neviem kde mám ten album. Na dievča si nespomínam. Myslím, že sa o nás nezaujímali (mali predsa svoj vek) brali nás ako povinnosť... ale na ich obranu, boli celkom milí aj keď si držali odstup. Viac sa rozprávali s pátrom Ferkom ako s nami. Ale to nevadilo

Ešte niečo... v „kultúrnej“ miestnosti bol aj klavír.. teda ja som bola vybavená. Mala som svoj priestor... a ostatné mi bolo ukradnuté. Viem, že som tam trávila veľmi veľa času. A nikto ma tam neotravoval tak som si mohla trieskať do klávesov. Spolužiačky mali gitary ... lenže tie si od nich zobrali aj naši „hudobne nenadaní“ chlapci. Takže žiaden „Výlet band“ sa nekonal.

Večer sme išli do kostola no a potom sme si spravili malú diskotéku ... už  si ale nespomínam čo sa hralo, na čom sa hralo... tieto spomienky sú kdesi v hmle.

Keďže bola dobrá zima ... sneh, mráz, vietor, tak bolo treba sa o nás postarať. Veď celá fara ... čiže ten kultúrny dom... bol iba pre nás a bolo teda na nás aby sme sa o seba postarali. Čiže kúrenie a tak... to bolo teda na chlapcoch.

My sme sa rozložili v miestnosti... dali sme si na zem matrace (hoci v iných boli postele, ale tam by sme nemohli byť všetci)

A išli sme spať....

164 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 23. dubna 2008 v 21:39 | Reagovat

.... ale nad ránom sme sa zobudili s nádchou a totálne premrznutí... áno, chlapi zabudli priložiť do pece  a nejako nám izba vychladla.

Jedna zo spolužiačok bola poverená nákupmi... a my ostatné sme pripravovali raňajky (už si nepamätám, ako to bolo s obedom a večerou... a ako sme to vlastne všetko platili)

Mali sme naplánovaný výlet do najbližšej dediny. A tak sme išli pešo do Radošiny a odtiaľ sme išli pozrieť aj na Čertovu pec. (fakt... ospravedlňujem sa... ale už si nepamätám na všetko) Neviem či sme boli pozrieť aj v tej diere... teda v tej peci. Ale odfotili sme sa tam... pri niečom. A potom sme išli na čajíček do takého ... ja neviem... hotela .. ktorý mal tiež názov Čertova pec.

Večer sa potom opäť všetko opakovalo. Večer kostol... potom diskotéka... samozrejme aj predtým moje dve hodiny pri klavíri (bez prístupu verejnosti, ktorej by to mohlo vadiť)

S kúrením... no nebolo to ono, ale v podstate... na nádchach sa nič nezmenilo, ale už nebola taká zima. Zvykli sme si

Po raňajkách sme išli do Piešťan... aspoň tí čo mali so sebou plavky... tí ostatní... neviem aký mali program. Fakt... veľa si z toho už nepamätám... skrátka... boli sme tam.

Večer opäť rovnaký kolotoč... ale tentoraz namiesto dvoch hodín pri klavíri sme strávili s „otázkami na telo“. Musím povedať... že sme s o sebe dozvedeli veľa vecí... aj keď... u nás 13-14 ročných to ešte nebolo celkom o úprimnosti a otvorenosti. Najviac si to odniesol páter Ferko... vyzvedali sme sa od neho najmä prečo sme na mieste na ktorom sme, čo ho viedlo k tomu aby sa stal kňazom a tak. Ja som si na pátra Ferka spomínala ešte zo skorších čias, keď bol diakonom... a odkrúcal si „civilku“ v našej nemocnici. Zhodou okolnosti som sa v nej nachádzala aj ja... vtedy som mala asi 9 alebo 10 rokov.

Najlepšie bolo na tom to, že naši traja chalani sa rozhodli, že túto noc si dajú „záležať“. Budú sa starať o teplo... a to tak, že nepôjdu spať. Požičali si od spolužiačok gitary a.... celú noc hrali prvé akordy - Nothing Else Matters.

No možno to nebolo celú noc... ale viem, že keď som sa skoro ráno zobudila tak tá melódia stále znela... a vôbec sa nezlepšili. Spolužiačka išla nakúpiť... a potom sa opäť uložila do perín.. teda pod spacák. Ja som sa vytratila do „kultúrnej miestnosti“ a tentoraz som do tých klávesov udierala trocha tichšie. A čas pomaly plynul... až prišli za mnou chalani, že sú už hladní ako „spisovatelia“. Musela som podotknúť... že na to koľko mali rokov boli v kuchyni absolútne nepoužiteľní. Čiže veci ako odkrojenie chleba, uvarenie čaju... im robilo asi toľko starosti ako mne upečenie „svadobnej torty“.  Teda... maximálne „nepoužiteľní“ v živote, spoliehajúci sa len na svoje mamy

Myslím, že sme mali ešte niečo v ten deň... ale už si veľmi nepamätám čo. Viem, že aj keď sme nemuseli za nič platiť (všetko to bolo v rámci niečoho)... predsa len sme zložili nejakú tú hotovosť čo sme mali pri sebe. Veď už sme toho veľa nepotrebovali... lístky na vlak sme mali, jedlo takisto.

A na obed sme išli na vlakovú stanicu. A zase to bola celá tortúra s cestovaním. Chlapci, keďže boli „vraj“ celú noc hore, teraz dospávali... aspoň niektorí. Viem, že im robili dievčatá napriek. Prelievali im pri uchu vodu, či jednému ponorili prsty do pohára z čajom... Nič sa ale nestalo... a tak to nechali tak. Vrátili sme sa k čertovým obrázkom, či hraniu na gitare.

A k tomu hraniu.... v jednom z vlakov som odrazu počula hrať niekoho na gitaru. Keďže to bolo skoro „profesionálne“ hranie, takže tým som „vylúčila“ našich prebudených chalanov, ale ani dievčatá to neboli vzhľadom na repertoár. Čiže... vlakom sa ozývali samé „neslušné“ pesničky. Vtedy prišli dievčatá do nášho kupé a pátrovi Ferkovi vysvetlili, že tí... čo si od nich požičali gitary, boli predtým slušní... takže ani netušili, že sa to tak zvrhne. No... neviem, či im niečo povedal... alebo sme sa riadili heslom „Ži a nechaj žiť“... viem, že keď sme vychádzali, tak gitary vrátili aj s poďakovaním.

Na poslednú stanicu sme prišli podvečer. Bolo to 30. 12 teda zvečerilo sa už skoro... neviem teda koľko mohlo byť hodín. My sme asi hodinu čakali na ďalšie ... už konečné pripojenie. Bola veľká zima, a v tej búde... ktorú nazývali stanicou sa nekúrilo. Tak nám neostávalo nič iné iba behať po vonku a guľovať sa. A v tú zimu bolo v našich končinách naozaj dosť snehu. Keď prišiel vlak... a my sme nastúpili... zistili sme že je plný vojakov vracajúcich sa domov. Veď sa aj dievčat pýtali kam ideme... a my že domov... oni na to... že oni tiež. Neviem, či sme ešte mali náladu rozprávať sa s nimi.. boli veľmi hluční... viem iba to, že ja som už iba vnímala krásne zasnežené okolie.

Keď som videla ako sa v „údolí“ vypína náš vysvietený zámok... už som si mohla povedať... som doma. Stačilo by vystúpiť na hradle... a zbehnúť dole, lesným chodníkom až k záhradkárskej oblasti... a odtiaľ by som to mala domov už len na skok. Ale ešte to trvalo, kým vlak prešiel celou trasou až na konečnú stanicu.

Na stanici nás nik nečakal... Keďže v „našich časoch“ ešte neexistovali mobily... pre normálnych smrteľníkov... a nám sa ani neuráčilo zavolať z búdky (aspoň tým ktorí mohli). A neviem... asi sme nemali ani presne určený čas príchodu.

Teraz keď sa nad tým zamýšľam... my sme boli vlastne „šťastné deti“... bez kontroly... no neviem ako na tom boli naši rodičia, ako znášali našu „neprítomnosť.

Takže... na našu stanicu sme došli večer (myslím, že okolo 21:30... to by bolo presné, pretože z rádia... myslím že to bolo RockFM išla Viršíkova 25 a už to bolo nejaké to tretie miesto ... ozývalo sa to z pristaveného autobusu). Niektorí sme sa rozlúčili, pretože sme išli na opačnú stranu... a ostatní išli s pátrom Ferkom ešte kúsok vlakom.

To bolo poslednýkrát, čo sme sa s pátrom Ferkom rozprávali.... teraz nechcem aby to vyzeralo nejako hrozivo... to nie, ale po Novom roku zmenil pôsobenie. (až teraz viem, že odišiel do Poľska... kde ukončil štúdium).

Neviem kedy presne sme to nastúpili do školy (boli sme trošku prechorení... už pre spomínané nedokurovacie situácie) Viem, že sme sa veľmi tešili na hodinu Náboženstva aby sme si s tými čo nešli mali príležitosť aj s pátrom Ferkom porozprávať si zážitky. No na naše „sklamanie“ prišla nová katechétka.... a my sme si teda museli zvykať na „niečo nové“... či vlastne „iné“

Tak nejaké info o pátrovi Ferkovi Bartošovi http://www.mosr.sk/index.php?page=319

165 Bruna Bruna | 24. dubna 2008 v 1:55 | Reagovat

Jurinko,strašne som sa na Tvojom príspevku nasmiala,tak som asi aj niekoho zobudila,normálne tu doma, ruším nočný kľud.Ale sa asi budem smiať aj zajtra,na tých guľkách s čašníčkou.

166 jurino jurino | E-mail | 25. dubna 2008 v 2:08 | Reagovat

Brunka s Tebou musí byť sveta žiť. Keby som býval s Tebou, tak by sme práve sedeli vedľa seba a občas by som dohliadal aj na nerušený priebeh nočného kľudu. No neviem, či by som sa zdržal, to nezaručujem. Ktovie možno by som si časom získal opäť sympatie aj k mäsovým guľkám :)

Ivanka, čítal som, bolo to peknučké. Aj nejaké vločky mi pristáli na nose, predstav si teraz na jar, ale keď to tak živo popisuješ...No keď som mal ja 14 rokov, ešte som bol čisté holopúšťa, ani neviem, či som si knírek pod nosom holil, to boli iné stavy. To dnes však nejdem rozoberať, k tomu sa vrátim nabudúce.

Zimné zážitky majú svoje čaro.

167 Bruna Bruna | 25. dubna 2008 v 16:25 | Reagovat

Jurinko,škoda,že nemôžeme bývať spolu všetci,raz sa vyberieme spoločne na nejaký výlet,mohlo by to byť v lete,aj Leňulka by prišla so Sopinkou,giroska s Bojarkom atd....Ty si prinesieš vtáčikov v klietke...?,Ja sa budem na nich pozerať a kradnúť im zrnká,čo by robili?Asi by ma prehlasovali...,alebo by podnikli lepší súboj.

168 Bruna Bruna | 25. dubna 2008 v 16:31 | Reagovat

Ivanka,ked som čítala Tvoj príspevoček,opäť som mala predstavu,akoby som videla nejaký film.Bol by bezpochýb výborný a doporučila by som ho  ľudom viieť na celom svete!

Pozerali ste odovzdávanie  ceny za film. tvorbu,,Slnko v sieti?

Vyhral to film,čo urobil Nvota,veľmi je dobrý,úžasný chlapec,krásne srdce aj duša a vyjadrím to,ako cítim pri ňom:

Genialita je v jednoduchosti.

169 Bruna Bruna | 25. dubna 2008 v 16:39 | Reagovat

Prepáčte,vidieť som samozrejme myslela,

dopíšem len,že to už bol pomerne vek v rozkvete pre dievčatá a tí vojaci asi mali krásne privítanie do civilu?Alebo zážitok na vychádzke,no aj vy ste nakoniec,mali dosť vzácnych chvíľ do batôžka,na ceste životom,pekné,páči sa mi ,ako vieš jednoducho opísať všetko ,... autenticky,že na mňa to pôsobí až umelecky,niečo tam také je v tých Tvojich opisoch,pekné.

170 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 24. května 2008 v 23:09 | Reagovat

Tak a v tejto časti opíšem to menšie vysvetlenie môjho predchádzajúceho zážitku. Prečo sme sa stali v našej škole „vyvrheľmi spoločnosti“... a tak. Aj keď sme to brali ako nespravodlivosť, možno postupom času... no to nechám na posúdenie.

Keď sme prechádzali na druhý stupeň, získali sme aj novú triednu učiteľku. (no novú) Vyučovala nás nemčinu a občiansku... takže my nemčinári sme s ňou bývali každý deň. Tí ostatní iba raz za týždeň a počas triednických hodín. Najlepšie dopadli asi z druhej triedy. Tí dostali novú mladú učiteľku, ktorá mala nové myslenie... ktorá žila z dobou. (toto je len tak na začiatok)

Toto čo sa stalo... tak to bolo v šiestej triede... teda skoro na konci... niekedy začiatkom júna. Práve vtedy sme mali ísť na prvý dvojdňový výlet do Tatier (ale už presne neviem, kde.... viem, že sme boli na Štrbskom Plese, ale potom kam sme to išli... to si nepamätám)

Pamätám si, že sme boli ubytovaní v takom miestnom hotelíku... s pekným výhľadom, priestrannými izbami. Niektorí (najmä chlapci) sa ubytovali v drevených chatkách pred hotelom. My dievčatá, sme boli v izbách po tri... ale, dlho chodili k nám aj ďalšie a „diskutovali sme“... Toto boli časy „spoznávania sa“... najmä všetkých problémov a tak. Niečo o čom sme sa nikdy nerozprávali počas školy. Takže... možno nám aj uniklo to, že do izby vbehla jedna kamarátka s novinkou (neviem, vtedy sme tomu nevenovali pozornosť)

Na druhý deň sme išli na výlet... neviem kde... boli sme oblečení veľmi výletne – a dosť nevhodne do terénu. Tak sa stalo, že sme v tričkách s krátkymi rukávmi prišli na miesto kde bol ešte sneh... v lete a sneh... Takže sme to „využili“ na guľovanie. Na zábavu celkovo.

A to sme ani netušili, že tá „pravá“ zábava príde, keď sa vrátime naspäť do školy.

Na tom výlete sme boli štvrtok-piatok... takže v pondelok sme normálne nastúpili na vyučovanie. Tým čo s nami nešli sme rozprávali o tom ako sme sa mali... a tešili sa ako pôjdeme poobede domov. A zrazu, k nám do triedy nabehla naša triedna a nakázala aby všetci čo boli na výlete ostali v triede. Nechápali sme prečo... mysleli sme aj na to, že nám vrátia peniaze (to by bol ten lepší prípad... ale to predsa nikdy nerobili).

Takže sme sa museli nahrnúť všetci z oboch našich tried do jedálne. To čo nasledovalo, tak to mi stále nedávalo nijaký zmysel. Mali sme úlohu... „anonymne“ napísať na papier „ čo vieme o všetkom čo sa stalo na výlete“. Tak tomu som vtedy nepochopila, na čo sa teda vlastne naša učiteľka pýtala. Mne to pripadalo smiešne, ale aj trocha stresujúce, čo to vlastne od nás (či skôr odo mňa) chcú – pred pár rokmi sme takto boli vypočúvaní keď emigrovala jedna z našich spolužiačok do Nemecka, ale toto bolo o inom. Tak som napísala a vtedy pravdivo... Neviem o ničom... ... a až potom, po odovzdaní papiera som sa dozvedela, že sa jedná o „nejakú podivnú skutočnosť“. To mi oznámila spolužiačka sediaca predo mnou, ktorá asi vedela o čo s jedná.

Keby sa to stalo teraz ( v časoch techniky, mobilov, priestupkov a zákonov), bolo by to inak a oveľa väčšie problémy by mala „tá učiteľka“... no my sme nemali nijaké „podobné vymoženosti“... a navyše „všetky deti podľa dospelých klamú“.

Tak sa jedna moja spolužiačka otočila ku nám a spomenula nám v krátkosti na čo sa to vlastne máme pripraviť. Vraj začali ísť po škole „správy“, že naše učiteľky boli na výlete opité... alebo aj iné „záležitosti“, do ktorých som sa radšej nestarala. Ja som ale nijakú takú správu nezachytila, takže pre mňa to bolo prekvapením. Takže boli do druhého dňa aj prizvaní naši rodičia (všetkých zúčastnených detí)

A všetko sa to začalo tak nevinne. Spolužiačka išla do izieb učiteliek a zbadala im na stole fľašu od vína. Spýtala sa niečo v tej spojitosti učiteľky, ale asi je to nevysvetlila, tak sa s tou informáciou nejako podelila. No a ako vznikajú klebety, tak to je celkom známe. Pri každej novej informácii sa všetko na seba začalo nabaľovať, až do dosiahlo métu „urazenosti“ našej triednej učiteľky. Tá namiesto aby sa „obhájila“ obvinila všetky zúčastnené deti (teda zo svojej triedy) s klamstva a ohovárania, z pošpinenia jej dobrého mena a bla bla... A aby to zaklincovala... tak sa nás „vzdala“... ale ešte skôr, sa začala vyhrážať trojkami so správania (do toho sa ale obuli matky chlapcov... ktorí vlastne neboli na ubytovni a tým pádom nevedeli o ničom) a zákazom všetkých podujatí ako lyžiarsky výcvik, či všetkých iných. Proste my „vinníci“ sme tam sedeli ako na súde a nechápavo sme krútili hlavou. A nemohli sme sa nijako brániť. Iba sme počúvali ako učiteľka hádže na nás všetku svoju špinu. Ale ostatné učiteľky ju v tom nepodporovali. Sedeli tam síce, pretože sa to týkalo aj ich, ale nezasahovali. Potom mal príhovor aj náš riaditeľ... a dal nám skoro hodinovú prednášku o bla bla a vyzval našich rodičov aby si na nás dávali pozor... aby sme už nešli na šikmú plochu.

Naozaj sme nevedeli čo si o tom všetkom máme myslieť, bolo to nespravodlivé. A tá učiteľka tým, že sa nás „vzdala“ to musela zabaliť aj na našej škole. Teda pomstila sa nám aj tým, že nám nedovolila poopravovať si známky z nemčiny, a všetkým zhoršila známky z občianskej.

Takže, keďže sme už „vedeli“ predbežne, že máme po vysvedčení... tak sme to „vzdali“ aj v iných predmetoch a ten posledný mesiac sme to odflákli. S predstavami trojok sa dostavila aj nechuť do učenia... tak sme si aspoň „vydupali“ teda skôr naši rodičia... aby sa „zmiernil“ trest. Lebo tie vyhrážky mali na nás úplne opačný efekt.

No a na vysvedčení zo všetkých tých „vyhrážok“ nebolo nič. Žiadne zníženie známok zo správania, žiaden riaditeľský trest. Pamätám sa ale... že to bol jediný rok, keď sme učiteľke nepriniesli žiaden kvet, myslím, že sme sa jej ani nepoďakovali. Na odovzdávaní vysvedčenia bola v triede aj mama mojej spolužiačky. Bola tam ako jej opora, pretože ona vedela, že tú bublinu nenafúkla jej dcéra, len bola v zlom čase na zlom mieste. Je vysvedčenie bolo len o trochu zhoršené... ale miesto zníženej známky dostala list s pokarhaním.

No a potom sa to s nami vlieklo. V septembri v siedmej triede sme dostali novú učiteľku... aj novú nemčinárku (s tou sme si ale veľmi nepomohli)... no a ja som si na telocviku zlomila nohu. Ale všetko to už bolo v poriadku, na veci sa zabudlo, ale na lyžiarsky sme nešli.

171 Bruna Bruna | 30. května 2008 v 15:43 | Reagovat

Bože!To hádam ani nie je možné,aby sa také čosi udialo,fakt je dobré,že sa minuli ,,eštebácke časy",kde sa z komára spravil dupajúci slon.Pekne ste to mali nahnuté Ivka,viem si predstaviť tie časy,aj ja som niečo podobné zažila na lyžiarskom,ale to pitie,to bolo s našou učiteľkou pravda.Ona síca bola na škole už tým dobre známa,ale napriek tomu ju poslali samú snami na lyžiarsky a krásneho inštruktora s ňou.Ten si podobne rád vypil,ako aj naša telocvikárka a tak boli obidvaja doslova celý týždeň spití,ako divé...,my sme dva dni boli uplne na inom mieste,aj ja,-priznám sa,ale horšie bolo,že hoci sme všetci,držali spolu,poslali na nás riaditeľovi školy sťažnosť a pribalili aj  balík s prepálenými plastovými pohárikmi od cigariet,čo niektorí, pozabúdali na izbách a samozrejme pribalili inštrukcie z kadiaľ vietor fúkal.Takže sa začal po príchode,poriadny harmatanec!Dopadli sme dobre,lebo sa asi zistili aj okolnosti ohľadne našej telocvikárky,ale našťastie,nič iné,okrem tých cigariet,čo boli opäť z izieb,, známych firiem"-našťastie,som nebývala na izbe snimi,takže som mala šťastie,inak boli aj dvojky z chovania,nebola to sranda,Ti poviem...,aj plaču bolo,ale nakoniec,tá kočka,čo najviac fajčila,tak tá skončila Karlovu Univerzitu v Prahe,je ohromne dobrá lekárka,inak to bola spolužiačka,čo som s ňou sedávala v lavici,rok čo rok!Ach,čo sme sa aj my navyvádzali,raz napíšem,ako som dostala ja,prečo? dvojku zo správania,lebo to už sa nedalo odčiniť,proste ma triedna čapla a bolo.

172 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 21. června 2008 v 14:17 | Reagovat

No, baby, my sme raz nešli na výlet len preto, že náš spolužiak (bolo nás 32 a z toho boli iba dvaja chclapci)bol trúba a mal akurát službu v jedálni a odniesol zo stola našej triednej nedojedený tanier, lebo si myslel, že už dojedla. Lenže ona si len odbehla, a to on nevedel. Ona z toho spravila taký problém, že až. Že to bolo naschvál, že bla bla bla. Normálna konšpiračná teória z toho bola aj so sprisahaním. A on chudák nič netušil, že ona nedojedla. No a jej urazená ješitnosť sa pomstila, že nám zrušila koncoročný výlet. Ako pamatám si, ako nám to všetkým strašne ,,trhalo žily,, Chudera, nestihla sa ani vydať, lebo Lenin aj Gottwald už boli tatam a iného už nechcela... Aká škoda, že som maturovala už v máji 89, ja by som chcela tú novembrovú parádu zažiť v škole... ja by som jej dala...stačil by úplne jeden pohľad, ktorý by povedal všetko. Vedela, ako zmýšľam a aký mám názor na politiku, preto mi plráve z občianskej dala pripravovať politické aktuality, ktoré som musela nahlas čítať napriek tomu, že mi z toho bolo nevoľno. Vo štvrtom ročníku som bola už iný frajer, povedala som jej, že to čítať nebudem a basta. Že sú to sprostosti. Skoro ju porazilo, ale mne to bolo jedno, ja som bola rebelant. Aj dvojka z chovania bola, pritom som nerobila nejako zle, alebo čo, akurát som si vždy povedala, čo si myslím. A tam bol asi problém. Ale už je to za nami, už sa tým nebudem zapdievať, ale školské časy boli fajn.

173 jurino jurino | E-mail | 4. července 2008 v 16:33 | Reagovat

Dá sa konštatovať, že dnes je úplne iná situácia na školách, čo sa však očividne zmemnilo je prístup a postavenie učiteľov vo vzťahu k žiakom. Deje sa to zrejme akýmsi postupným formovaním komunikácie medzi prednášajúcimi a poslucháčmi. Žiaci dostávajú omnoho väčší priestor ako kedykoľvek predtým, čo sa mi zdá vhodné, hlavne dôležité pre samouvedomenie vlastného postavenia mladého človeka v spoločnosti. To za našich čias vôbec neexistovalo, museli sme ticho sedieť, ruky mať za chrbátom a počúvať nezmyslené poučky, ktorým sme vôbec nerozumeli. Keď sme vyrušovali, či sa len mrvili, boli sme napomenutí, či vykázaní z lavice do "kúta, alebo "somárskej lavice". To sa môže zdať dnešnej mládeži smiešne ako nám sa zdá prinajmenšom nevhodné, ak naši rodičia dostávali po rukách s trsenicou. Dnešná mládež si necení tento voľný priebeh diskusie, ktorá by sa mala využiť na štúdium. Poniektorí zneužívajú tento priestor nato, aby sa zviditeľnili pred spolužiakmi, vyčnievali nad ostatnými, častokrát aj nad učiteľa. Tenokrát sa agresívne, arogantné, či iné nevhodné správanie prejavuje čoraz častejšie u žiakov. Možno si príliš uvedomujú svoje obranné zázemie u rodičov, ich každodenný zabezpečený komfort, berú všetky výdobytky doby ako samozrejmosť, ktorou ich zahŕňajú vlastný rodičia. Môže ísť však aj o isté návyky, či napodobnenie chovania v rodinných pomeroch, tieto potom premietajú a prenášajú do vzťahov medzi spolužiakov a prístupu k učiteľom. Nehovorím, že v našej dobe neboli takýto "výrostkovia" samozrejme, ani ja sa za pár vecí nebudem vyznamenávať, dodnes ma mrzia, len mám pocit, akoby v dnešnej dobe bolo školstvo akési zúfalé a nevie nájsť dostatok prostriedkov k náprave a skroteniu vášni poniektorých, ktorí si nevážia názor druhého človeka, samotný život a začínajú preberať nevhodné návyky. Škola by mohla v istej miere formovať myseľ mladých ľudí, takisto ich postoj k spoločnosti, nie však násilne, ale prirodzenou cestou. Treba zaujať žiakov svojim prístupom k štúdiu, rozmanitosťou a pestrosťou učiva.

Práve pred pár týždňami sa mi nechtiac dostal do rúk článok o tom, ako akýsi nepodarený výrastok umučil mačiatka nechutne krutým spôsobom. Ak mám pravdu povedať, nečítal som článok a omylom som klikol na video. Bolo mi z toho nanič, mal som pokazených pár nasledujúcich dní. Nechápem ako sa môže ktosi odbavovať na takýchto "hodnotách". Mať, mať a mať a všetky materiálne výdobytky využívať na ZLOČIN. Pre tohto "káma" bola najväčšia priorita, aby mal najvyššiu triedu mobilného telefónu a bol extra nahodený v drahých šušťákoch, nech by aj bol, keby nemal nasrané v hlave a všímal si krásne veci, ktoré sa okolo nás vyskytujú a vážil si život. Svojim zvráteným činom práve predviedol úplny opak. Čo z takéhoto človeka vyrastie??? Len blb vákuuový. Toto som sa snažil opísať aj v diskusií na stránkach, len som nemal srdce to dávať tam v čase, keď mi Ivanka posielala vídea mačiatok, bolo to asi dva-tri dni potom a nechcel som, aby ste si ten hnus pozreli aj Vy. Napriek tomu to istý komerčný portál ponúkal k prezretiu denno-denne, len aby si zaručil isté frekventovanú návštevnosť v sledovaní článkov. Tieto videá by mali skôr slúžiť polícií, musia sa zmeniť zákony, ako to však býva v tejto Zemi, všetko tu trvá večnosť a len s ťažkosťami sa lístok pohne správnym smerom. Veľa ľudí tento čin odsúdilo, napriek tomu, že sa jednalo "len" mačiatka. Ja to však beriem tak, že život by sme si mali ceniť rovanko u každého jedinca a tvora. No ale nechcem už zachádzať príliš ďaleko, to už by som musel nahodiť do 13. komnaty.

Týmto som len chcel naznačiť aká bola doba predtým, ktoré veci sa mi páčili a  na druhej strane poukázať na záležitosti a pravidlá, z ktorých ma šlo rozhodiť, pretože som vedel, že je tu chyba v systéme a ako žiak ich nezmením...

174 jurino jurino | E-mail | 4. července 2008 v 16:50 | Reagovat

Vtedy bol iný režim, boli sme nútení počúvať nezmyslené ódy na režim, častokrát sa nám miešali pojmy a súvetia, ktorým sme nerozumeli, väčšinou začínajúcich sa slovom súdr. Som rád, že táto doba je preč a neopantala ma natoľko, že by som scvokol, ako poniektorí naši profesori. Tí túto dobu socialistickú žrali aj hlboko po roku 1989. Tak a prichádzam ku kapitole, ktorá ma vtedy štvala viac ako inokedy predtým. V rokoch po rozpade režimu sme si už vedeli sami vyformovať aký taký názor, čo s ohľadom na náš pomerne mladý vek práve prichádzalo prirodzene. Za komunistov osnovy nepustili, museli sme sedieť v laviciach našponovaný akoby sme prehltli dlhé pravítko a počúvať súdružky učiteľky, ráno sa pozdraviť "Česť práci" zasalutovať a ticho si sadnúť.  Šla s nich hrôza, každá profesorka bola vystrihnutá ako z bordovej ročenky, či Ogoňoku z titulnej strany. Všetky sa mi zlievali v jednu, nosili široké sukne, masívne našuchovacie opätkové topánky, okuliare s hrubým rámom, zapravenú hustú ofinu, či účes v štýle ovečky. Na rukách nosili kopec kníh masívnej  väzby, ktoré si strážili ako vlastné dieťatko. Učitelia boli trochu nevkusný, všetci mali bokombrady a červené, či bordové kravaty, zvonové nohavice, občas nezapravené košele, z ktorých trčal pupek.

Najviac som sa bál jednej profesorky, bola ako rozzúrený býk, musela mať chudina problémy s tlakom. Ak si to dnes premietnem v mysli, rozčúlil ju každý mravček, prechádzajúci sa po katedre. Dym sa jej valil z nozdier a keď na Vás uprela zrak, mali ste pocit, že sú to vaše posledné sekundy života. jej oči boli vodnaté, podliate krvou a každú chvíľu ste čakali, že na Vás skočí a roztrhá na franforce. Bolo to temer, akoby ste hľadeli besnému býkovi do očí. Všetci mali pred ňou veľký rešpekt, nikto sa neopovážil šuchnúť nohou po stolom, keď mu stŕpla, nikto sa nopovážil odsunúť stoličku, keď ho už tlačil zadok a chcel si nájsť vhodnú polohu. Zúrivá súdružka učiteľka vošla do triedy, všetky šváby zaliezli do najvzdialenejších rohov miestností a keď sa už konečne usadila do katedry, utiekli spopod veraj dverí von. My sme len nesmelo a tíško pozdravili "Časť práci súdružka učiteľka". To však bol kameň úrazu, keď nás slabo počula zúrila a keď nám vynadala, že nás nepočuje, zase sme repetetívne viachlasne pozdravili, načo sa rozzúrila, že jej hlava brní a nemáme tak nahlas ziapať. No proste bola to dobrá duša od kosti, vystrihnutá priamo zo žurnálu. Raz zúrila počas vyučovania, bola úplne bez seba v amoku, každý vlas mala mokrý, pot fŕkal na všetky strany, oči mala vypadnuté a kričala na všetko a všetkých naokolo. Hlas jej už preskakoval, hlasivky nestíhali, až sa jej načisto strácal. Všetci sme sedeli v laviciach ako prikovaný, nikto sa neopovážil ani okom mrknúť, či mihalnicou zamávať. Tento výstup sme si odniesli všetci prítomní za nejakú pofidérnu pitomosť a maličkosť (snáď obraz súdruha prezidenta videla nakrivo, alebo kriedy neboli naostrené na dĺžku 6 cm, to už si skutočne nepamätám). Ona však častokrát kričlala bezdôvodne, zrejme si nosila problémy do práce a to bol ten problém. Po ukončení jej amoku som však urobil jednu zásadnú chybu, ktorá ma v ten deň temer stála život. Keď všetko utíchlo, snažil som si nenápadne vytrhnúť ruku spoza chrbáta a poškrabkať sa na krku, liezol mi tam totiž nejaký miniatúrny živočísny exemplár. Keby ste vedeli ako ma to svrbelo, nebola to blška, bolo vtedy leto a všeličo lietalo triedou, teda okrem vulgarizmov, potu a slín súdružky učiteľky. Už som to nemohol dlhšie vydržať, pozeral som sa na napäté tváre všetkých mojich prítomných spolužiakov, na vybuchnutú ikonu za katedrou a v tom momente mi ruka vytrelila smerom ku krku... lenže tá sa na pol ceste nešťastne zachytila o okraj lavice, na ktorej bol môj žltý plastový peračník s motívom antilop, v ktorom bolo naukladaných 5 pier, 10 ceruziek podľa škály farieb a všetko sa to z nesmiernym rachotom vysypalo na zem. Pánečku, to bol RÁMUS!!! V tom momente, mi všetky zmysly vyslali varovné signály a adrenalín mi stúpol ešte viac. Zrak som uprel na tú skazu na zemi, plniace perá, rozliaty atrament a vnímal ešte zbytky hluku, ktorý doznieval po explózií našej súdružky učiteľky ako nečakaný nukleárny výbuch. Čo však nasledovalo potom bol moment, vďaka ktorému som si tento "zážitok" z doby kosakovo-kladivovej pamätám dodnes. S nevôlou som začal zrak premiestňovať z podlahy smerom ku katedre. Počul som pár zhíknutí zo zadných lavíc, v zornom uhle som si všimol ako sa moji spolužiaci vo vedľajších laviciach mrvia a čakájú ďalší úder a spŕšku slov. Tak týmto som si podpísal rozsudok smrti. Z prvých lavíc som zazrel nesmelé pohľady dievčat, ktoré ma tíško varovali, že som sa stal synom smrti. Jediné, čo ma vtedy napadlo bolo, aby som vzal nohy na plecia a utekal preč! Keď som sa pozrel na našu súdružku učiteľku ako dvíha svoj masívny podvozok z katedry a videl jej článkovitú ruku, ktorou sa podopiera o roh lavice, aby ňou čo najskôr vystrelila celou váhou ku mne, neváhal som, okamžite som sa pozviechal, nechal všetko tak, aj chlebík s liptovskou salámou v kabely a utiekol von! Mal som srdco v krku, oči mi pulzovali, celou cestou som bežal, občas som sa obzrel, či ma náhodou jej chápadlá nezasiahnu skôr ako dobehnem na chlapčenské WC. Našťastie sa tak nestalo. Tam som sa ukryl a počkal do konca vyučovania. Keď zazvonilo, utiekol som von zo školy. Bol to zrejme môj prvý oficiálny blic. Chcel som ísť domov, no nemal som kľúče od bytu. Neskoro po vyučovaní som stretol našich a našťastie som kabelu dostal späť, nasadil si ju na plecia a pakoval sa kade-ľahšie domov. Horšie bolo, že som sa bál tejto súdružky, bola postrachom všetkých, dokonca aj vedenie školy sa ju bálo odvolať. Neskôr mala problémy, šticovala deti, vulgárne nadávala, tak ju rada školy odvolala, všetci si vydýchli, zrejme aj múry školy, dokonca sa aj Gusto akosi narovnal a viac sa usmieval z obrazu. Švábi sa opäť nasťahovali na svoje miesta a zrazu to ožilo, až na tie tortúry vyučovania a náuke o kreatúrach komunizmu.

Ešte čosi popíšem, čo som zažil na strednej škole, tam som to ho fakticky zažil dosť a ako tak čítam, tak aj Brunka, Mirinka a Ivanka taktiež. Napriek tomu túto dobu považujem za najpodarenejšiu, viedla síce cez tŕnie a blato, ale zato sme si všetci srandy užili.

Mirinka, s politickými aktualitami týrali aj nás, schválne som vyberal témy o politikoch, ktorí prevrátili z mesiaca na mesiac kabáty a tak podobne. Neviem, či som to nečítal rovno z Domino forumu. Brunka, zvýšnú známku zo správania sme mali aj my. Nakoniec sme slušní ľudia a známky fakt nerozhodujú o skutočnom charaktere a vedomostiach človeka. Ivanka, to čo si napísala sú typické precedensy tej doby, vtedy mali učitelia skutočne absúrdne postavenie, teraz je to asi aj naopak. Mám pocit, že žiaci sú príliš rozpustení, bez akejkoľvek zodpovednosti, či pocitu niečo dosiahnuť a obohatiť svoje skúsenosti (česť výnimkam).

175 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 6. července 2008 v 23:22 | Reagovat

no Jurino... jasný dôkaz tvrdých časov. Ale ja som mával akúsi imunitu.. aspoň u niekoho. Môj dedo bol poväčšinou profesorom našich učiteľov, či ich rodičov, súrodencov a tak. Ale našli sa aj tí, ktorí mi to chceli znepríjemniť. A to bola tá moja doteraz spomínaná kolegyňa. Ja som bola vychovávana v dvoch svetoch. Stará mama veľmi bigotná... ma nútila zdraviť sa "po kresťansky"... čo bolo v časoch komančov úplne neprípustné. A také oslovenie ako "dobrý deň" sa v tých časoch  používalo pre "pracujúcu podtriedu". Čiže v škole to bolo spomínané zborové Česť práci .... a nech tam bol ktokoľvek. Tak a ja som si zavarila tým, že som nevedela ako sa mám zdraviť na ulici. Koho mám skôr uraziť. Takže... ak som sa s nimi stretla tak som pozdrav zamrmlala (niečo ako pochválená česť práci). To ju asi dostalo do takej zúrivosti, že potom sa na mne vyvršovala. A lietai aj zauchá. Dokonca klamala aj môjmu dedovi, vymyslela si nejakú historku a mne to bolo nepríjemné vyvrátiť ju.

Ale jej "týranie" som dlho neznášala a bránila som sa tomu. Takže takmer po dvoch rokoch som sa dostala spod jej nadvlády... ale už sa to so mnou tiahlo. Až dodteraz, keď sme sa vzájomne "obchádzali"

Ešte aj na strednej sa ma spýtal jeden z učiteľov na môjho deda... vtedy som nevedela... či mi to pomôže, alebo nie. Spýtal sa "profesor na kremnickom gymnáziu to bol váš... starý otec?" keďže som nevedla ako mám reagovať (ako som spomínala) ale deda som mala veľmi roda tak som povedala "Áno..." on na to "aha" a nič. Koniec, ticho. Ale pre súvislosť, jeho mama bola dedovou žiačkou... ale myslím, že ona ho spomínala v dobrom. Teda neviem, prečo... Počas piatich rokov spomínaný učiteľ odišiel na vojenskú službu aby sa vrátil v časoch predmaturitných. A ja som mala tú smolu, že som ho mala na dvoch predmetoch. Z toho biológia - bola moja obľúbená... ale keďže odrazu sa objavila tá jeho "averzia" proti môjmu dedovi, tak mi to dal jasne najavo. Miesto 15 minút som tam "oxidovala" skoro trištvrtehodinu. A na odborných predmetoch ma už úplne zneistil. (ale vraj to s tým nesúviselo, bola to iba zhoda náhod)

Takže.... v časoch komunistických sme boli dosť vypočúvaní. (ale iba učiteľmi) A to iba preto, že jedna z našich spolužiačok emigovala spolu s otcom do Nemecka. Pamätám sa ako sa nás vypytovali, či sme o tom vedeli a bla bla.

A potom konkrétne ku mne. Jedna moja spolužiačka, s ktorou sme často chodili do školy a zo školy mala úraz. V jeden deň som s ňou ale nešla a pred školou ju napadol jeden chalan. Chcel jej niečo zobrať a potom ju vraj zhodil zo schodov (alebo sa iba pošmykla). Skončila zo zlomenou nohou. Pamätám sa, že  som sa dostala do riaditeľne kde silou mocou chceli vedieť ako sa to stalo. A to že som tam nebola, to ich nezaujímalo. Chceli vedieť meno chalana. Nepovedala som a mala som na nejaký čas zle...

Tak aj také boli vtedy časy. Raz bol človek hore a potom dole.

176 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 6. července 2008 v 23:22 | Reagovat

ostatok zážitkov ešte dopíšem... neskôr

177 Rickydop Rickydop | E-mail | Web | Dnes v 5:05 | Reagovat

Пенополистирол играет роль формообразующего элемента, но имеет и другое значение. Данный материал является хорошим утеплителем, а также защищает внутреннее пространство дома от наружных звуков. Бетонная стена отделывается любыми http://builderbest.byethost7.com/ декоративными материалами, например кирпичом, сайдингом, изнутри – гипсокартоном. Отделочные материалы можно монтировать к стене и при помощи крепежа, и на клеевые составы.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.