Život

15. února 2008 v 0:43 |  Voľná téma
Život a jeho plody
Životné skúsenosti s našimi ratolesťami...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 24. února 2008 v 10:38 | Reagovat

Vobec sa nečudujem, že sem prvá píšem, ako fajn to je rozdelené všetko, ja svoju ratolesť ešte nemám doma, je nedela, idú prázdniny, nápor na nervovú sústavu sa začína, snaď to prežijem.

2 jurino jurino | E-mail | 25. února 2008 v 0:09 | Reagovat

Mirinka drž sa nám, žabiatka vždy budú skackať v tvojej blízkosti. Keď sa situácia zmení, daj nám vedieť. Si obdivuhodná a zlatá mamina, veríme Ti a takisto vieme, že sa všetko na dobré obráti :))

3 kondor kondor | 25. února 2008 v 15:03 | Reagovat

Strašne túžim, aby sa Tvoj plán Mirinka podaril. Celý žabací vesmír je s Tebou, aj dolný žabiak - Miki. Všetkým kvak a žubrienkam obzvlášť.

4 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 27. února 2008 v 10:58 | Reagovat

Ďakujem a ešte raz ďakujem pekne, určite dám vedieť.

5 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 7. března 2008 v 22:57 | Reagovat

Slza  s tváře padá

a té já se ptám

pročpak já, ač tak mladá

jen zármutek mám

proč mi víno chutná

jak hlína a blín

proč jen já jsem tak smutná

a mám v duši stín.

Měl by v mou hrát klavír

a klášterní chór

v mé komnatě zní jen církevní chór

proč mě stále studí a tísní ten chlad

a proč pláčem se budím, když mám k ránu spát a spát.

Kdo ten můj žal vyléčí

kdo má na bolest fáč

nikdo jiný nepředčí ten můj zoufalý pláč

nikdo jiný nepředčí můj pláč, můj pláč ten můj smutný pláč

Nač jste páni učení,

no nač, řekněte nač

když se ve smích nezmění, ten můj

zoufalý pláč,

když se ve smích nezmění, můj pláč, můj pláč, ten můj smutný pláč

Ach ouvej můj bože, můj bože

na nebesích, nás už ten smutek děsí

já nevím, jak říkám, já se snad uflikám...

6 Bruna Bruna | 8. března 2008 v 13:06 | Reagovat

Mirinka,čo je to za pieseň?Pekný text,ked je človeku smutno,dobré je si aj

poplakať.

7 Bruna Bruna | 8. března 2008 v 13:06 | Reagovat

Mirinka,čo je to za pieseň?Pekný text,ked je človeku smutno,dobré je si aj

poplakať.

8 kondor kondor | 8. března 2008 v 13:30 | Reagovat

Brunka je to z filmu Šíleně smutná princezná a ak Ti pomôžu akordy:

Slza E/G# z tváře Ami padá

a E/H té já se C ptám

pročpak F já ač tak Dmi mladá

jen G/H zármutek G mám

Proč mi E/G# víno Ami chutná

jak E/H hlína a C blín

proč jen F já jsem tak Dmi smutná

a G/H mám v duši G stín

Měl by v Amoll hrát Dmi/Aklavír a A vlát černý Dmi/A flór

A v mé komnatě C znít jen Dmi církevní G chór

Proč mě E/G# stále Ami studí

a E/H tísní ten C chlad

a proč F pláčem se Dmi budím

když G/H mám k ránu G spát a Ami spát

Kdo ten můj žal vylé D čí

kdo D má na bolest Ami7 fáč

nikdo Ami7j iný nepřed D čí

ten D můj žalostný Ami7 pláč

nikdo Ami7 jiný nepřed D čí

můj Emi pláč můj F pláč ten G můj smutný A pláč Ami

Nač jste páni učení

no nač řekněte nač

když se ve smích nezmění

ten můj žalostný pláč

když se ve smích nezmění

můj pláč můj pláč ten můj smutný pláč

Ami Ach ouvej můj Bože Ami/G můj Bože na nebesích

Fm aj 7nás už ten E smutek děsí

Ami já nevím jak říkám

Fm aj 7 já se snad G uvzly Ami kám

9 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 8. března 2008 v 17:48 | Reagovat

Ďakujem, už viem chybičky v texte, nikdy som to nevedela identifikovať.

10 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 8. března 2008 v 18:03 | Reagovat

Když jsi zdeptaná a znavená vším

máš v očích pláč a já ti ho osuším

Jsem pořád s tebou, přítel do nepohoy

Když ostatní sotva k nalezení jsou

jako most přes rozbouřené vody

já rozklenu se nad tebou.

Když jsi zoufalá

prázdná a na dlažbě

když ti úzko je

město den v noc promění

přijdu tě utěšit

vzít na sebe tvé trápení

když kam se podíváš jenom trable jsou

jako most přes rozbouřené vody

já rozklenu se nad tebou

Dívko stříbrná,  přišel čas plout

do plachet svých nech vítr nadechnout

je chvíle tvá, můžeš se nač chceš ptát

všem snům svým volnost dej

jak září, podívej

a chybí-li ti kamarád

ohlédni se, pluji za tebou

a jako most přes rozbouřené vody

rozklenu se nad tebou.

11 kondor kondor | 8. března 2008 v 18:13 | Reagovat

Mirinka to by mohol byť

Paul Simon: Most přes rozbouřené vody?

Takhle oslovila z pódia na Vyšehradě, kde končil letos AVON pochod proti rakovině, několikatisícové publikum herečka Veronika Freimanová. Když přidala ještě text písně Paula Simona Most přes rozbouřené řeky, zvlhly oči dojetím snad každému. Mělo to sílu a bylo úžasné, jak byli všichni v téhle chvíli s námi…

Pekné Mirinka, dík.

12 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 8. března 2008 v 20:38 | Reagovat

Tá pesnička bola mojou hymnou, keď som vedela, že budem mať bábatko a otec sa radšej vyparil... Verila som si, že to zvládnem a ja som to nezvládla, teraz si už len s nostalgiou spomínam na svoje odhodlaniie. Keby som mohla vrátiť čas... ale asi by sa nič nezmenilo, to je asi moj osud mne daný, mať pristrihnuté krídla a zviazané nohy... toto telo ani táto doba nie je moja, deprimuje ma to. Mám pocit, že som tu len na chvílu požičaná a moj čas sa kráti, ale to už zachádzam.

13 kondor kondor | 8. března 2008 v 21:06 | Reagovat

Mirinka, život všeličo prináša a len treba zdvihnúť hlavu, nepozerať dozadu a bojovať. Nie si Zlom predurčená, Ten hore Ťa má rád. Ja viem čo hovorím (keby som sa vzdal,  už by som  nebol).

14 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 8. března 2008 v 21:36 | Reagovat

Ano, občas dvíham hlavu a chcem ísť hrdo dopredu, ale niekedy je to hrozné, možte ma ťahať aj mojimi oblúbenými koňmi, nejdem. Veľmi ma to obťažuje, lebo vo svojej podstate som veselý človek. Ale i keď som veselá a bavím sa, naspodu je niekto, moje druhé ja, ktoré mi stále, zas a znova pripomína, že je tu. To je schíza, nie?

15 kondor kondor | 8. března 2008 v 21:57 | Reagovat

My Ťa neťaháme, my Ťa máme radi. Tvoj život si musíš vybojovať sama, ale na to máš. Nepripúšťaj,   že si Dr. Jekyll and Mr. Hyde, lebo tomu uveríš.

16 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 8. března 2008 v 22:05 | Reagovat

Je to hra s ohňom, nebezpečná hra s ohňom, viem. To ťahanie som myslela obrazne, myslela som tým moje prvé ja. A že si uvedomujem tú nebezpečnosť, tak je to ešte dobré. Až si to neuvedomím, tak baj baj Bohnice.

17 kondor kondor | 8. března 2008 v 22:32 | Reagovat

Celkom si srandovná baba.

18 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 8. března 2008 v 22:45 | Reagovat

No jo, no. Tak šup na afterpárty, ešte som nemala tú česť, dnes mám, tak sa nič nekoná, Murphyho zákony by mohli na mne testovať.

19 Mirina 35 Mirina 35 | E-mail | 14. března 2008 v 21:48 | Reagovat

Žeby sa so mnou život maznal sa zrovna nedá povedať.

20 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 25. března 2008 v 23:33 | Reagovat

Ja som tu chcela písať o mojej včerajšej príhode s malým synom mojej kamarátky... ale momentálne... už nemôžem. Budem s tým radšej pokračovať zajtra.

21 jurino jurino | E-mail | 25. března 2008 v 23:42 | Reagovat

Ivanka, mailika som dostal, no som zvedavý aký bude príspevoček. Normálne sa teším, to bude určite úsmevná príhoda. Tak prajem Ti pekný večer a ak budeš mať voľný čas, napíš nám :)

22 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 26. března 2008 v 23:47 | Reagovat

No... včera boli nejaké iné priority... ale teraz si to vynahradím

Tak na začiatok... už v piatok, (14. marca) keď som podvečer išla do mesta, som stretla kamarátku aj s kočíkom. Potrebovala súrne ísť do jedného obchodu... ale tí nemysleli na mamičky. Nebol by problém zobrať malého na rukách dnu, ale vonku už pršalo... a nie je veľmi bezpečné nechávať niečo bez dozoru. Takže bola veľmi rada, že ma stretla... a aby som ho postrážila. Malý nespal, iba vyjavene pozeral, no keď jeho mamina odišla, tak spustil rev. Nedal sa nijako utíšiť, pohupovanie kočíkom, či plávajúce kačičky v mojom mobile nepomáhali... tak som iba čakala kým nepríde jeho mama a neutíši ho.

Prišla rýchlo... tak sme ešte zašli do nejakých potravín. Konečne sa utíšil. Tam si ho konečne usadila do vozíka...(to sa mu veľmi páči... inokedy). NO keď sme nakupovali, tak sa stále na mňa tak znepokojene pozeral.

No snažila som sa... kúpila som kinderka a nechala som nech si vyberie, ktore bude chcieť.

Potom sme sa rozišli. Podvečer mala prísť domov jej sestra Zuzana ... (mala práve narodeniny), ale oslavu odložili na sobotu. Keďže to bola čisto „rodinná“ akcia... tak som bola z toho vynechaná (vtedy som o tom nevedela). Išlo sa oslavovať, Zuzanine 29 narodeniny (14. marca), malého 1. narodeniny (18. marca) ale aj meniny (Jozefa oslavoval aj kamarátkin muž), a nakoniec aj jej narodeniny (ktoré mala až v pondelok 24. marca).

Už párkrát predtým som sa pýtala na hračky pre Jojka... aké sa mu páčia a tak. Už na Vianoce som mu kúpila taký malý hrací kolotoč s troma medvedíkmi, ktorý keď sa stlačil, tie sa rozkrútili, rozsvietil sa a začal hrať. Práve táto hračka sa mu veľmi páčila.... čo ma veľmi potešilo.

Preto som rozmýšľala aj nad tým, čo mu naozaj dám. Bola som na stránke Dráčika a tam som si vyberala, čo by som také kúpila. Ja ho nechcem hračkami rozmaznať... ale výnimočnosť práve týchto narodenín ma viedla k tomu, že som vyberala starostlivo.

U nás, v našom meste, je síce Dráčik... ale je spojený s kníhkupectvom a vo veľmi malej predajni. Takže, veľký výber pre batoľatá tam nebol. V obyčajných hračkárňach, som tiež nemohla nájsť nijaké vhodné. Preto som išla so susedom do vedľajšieho mesta na nákup. Spojili sme to aj s doplnením zásob (vo štvrtok). Predtým som mu povedala, nech zaparkuje, ja zbehnem kúpiť... ale nech ma počká... aby som si to mohla odložiť. Povedal, aby som nebola dlho... teda som povedala, že už mám vec vybratú (nebola to celkom pravda, mala som, ale nebola som celkom rozhodnutá). No v tom Dráčikovi to na mňa prišlo... teda... úplné okno. Čo som to vlastne chcela kúpiť? Väčšinou som chodievala medzi plyšákov... no a teraz som si to zamierila do sektora pre batoľatá. Mali skoro všetky hračky, ktoré boli na internete, ale ja som naozaj nebola rozhodnutá, ktorú naozaj chcem. Tak sa mi stalo, že už som mala jednu v košíku, ale keď som prešla ďalej zbadala som niečo lepšie, tak som tú pôvodnú vrátila späť a zobrala tú, no a potom som našla ďalšiu... a to sa opakovalo asi trikrát. Čiže jedna noha do obchodu, schmatnutie hračky, a dostavenie sa na parkovisko v tej chvíli u mňa nehrozilo.

NO a nakoniec som našla... Bol to taký nafukovací valec, s loptičkami vo vnútri. Vhodnosť bola práve pre Jojkovu vekovú kategóriu. A ešte to bábätko na krabici sa tak šťastne usmievalo, že som sa rozhodla vziať. Ale prešla som ďalej a našla som ešte jednu hračku. Malý hrací klavírik s rôznymi zvieratkami... a to som si povedala, tak toto bude tiež ono. Ale vzala som aj ten valec. Keď som išla hračky zaplatiť, ešte predtým som „požiadala“ predavačku o „preskúšanie“.  Aj keď sa tvárila... no ako väčšina neochotných obchodníkov... ale ja poznám svoje právo. Hovorila som to rafinovane, pýtala som sa aké baterky tam idú, na výrobcu a tak... pýtala som sa aj na bezpečnosť hračky. A práve pri tom „preskúšavaní“ som zistila „závady“ výrobku. Ako nefunkčné klávesy, či prehádzané zvieratká. (odložila ho pod pult, vraj sa vráti dodávateľovi).Vzala som teda druhý na preskúšanie, ale aj ten mal nejaké tie chybičky, no a nakoniec som zobrala tretí (posledný v regáli) no a ten už bol „relatívne“ v poriadku. Tá kakofónia... to už nebola chybou výrobku (aj tu jeden kláves nefungoval, ale čo už)

Zaplatila som a odišla. (ale to je iba môj pocit, že tá predavačka tie klavíriky dá naspäť... nech si ich kúpi nejaký ten hlupák, ktorý si nepresadí svoje práva na mieste)

Sused bol už nervózny... tak som sa „vyhovorila“...

Išla som teda na veľký nákup (ale už som na to mala menej hodín). A V Tescu som videla tiež nejaké zaujímavé hračky... ale to som už nechala tak. (najviac ma zaujalo vrecko s loptičkami... také do ktorých sa dá skočiť, keď je ich veľa.... ale na to by bol potrebný aj nejaký ten bazén a tak)

Doma som ten klavírik „preskúšala“... ale ťažko sa dá na ňom zahrať nejaká „zložitejšia“ melódia. Dokonca aj tie „jednoduché“, som hrala na iných klávesoch.

23 Ivana 79 Ivana 79 | E-mail | 26. března 2008 v 23:48 | Reagovat

V nedeľu som tieto „darčeky“ zabalila a vložila do taštičky s Mackom Pu. Aby som na druhý deň.... po tortúre... mohla ísť... zaniesť ich.

Našťastie krstný prišiel skoro... ale použil takú „smradľavú voňavku“... že som potom sama so sebou nemohla vydržať. Práve toto sú tie najtrápnejšie okamihy tohto sviatku, prežiť v takom „smrade“ hodinovú návštevu. Skôr by som zniesla vedro studenej vody ako toto.

No a potom (po dôkladnom odstránení veľkonočného zápachu) som išla ku kamarátke. Vpustila ma dnu jej mama.. ďalej som postupovala sama. Cez dvere som počula, že sa Zora hrá so synom a preto som, zaklopala a vošla dnu.

Malý sedel chrbtom (ku mne) na deke. Ale keď sa obrátil a zbadal ma, spustil taký plač a rýchlo sa presunul k mame aby ho vzala na ruky. To mi pripomenulo, že sa raz tak naľakal aj Zuzany ... keď spal v kočíku, zobudil sa a zbadal ju... no a potom bol celý čas zlý.

Tak taký som mala aj ja pocit. Vôbec sa nechcel na mňa pozrieť, a keď som sa priblížila bližšie spustil ešte hlasnejšie. Možno to bolo aj preto, že bol chorý (prechladnutý), tiekli mu soplíky... a neznášal, keď mu ich mamina utrela vreckovkou. Na čo prišla jeho babina a vzala ho na ruky. Nevedela som... či sa radšej neotočím a nepôjdem preč (aj keď to by asi nemalo veľký význam... možno by to bolo horšie). Tak som prešla k „účinnejšej“ zbrani... na to ako si získať jeho „priazeň“... trvalo to síce nejaký ten čas, ale zabralo to. Malé deti, majú radi okuliare, tak som si ich dala na čelo a potom ... pôsobením mimických svalov som ich nechala skĺznuť na nos. To som robila niekoľko krát, dokonca som dovolila, nech mi ich sám napraví na tvár. A to ho rozosmialo... a už bol môj.

Konečne som sa mohla dostať k darčekom. Nechala som nech sa pokúsi „vytiahnuť“ si ich z taštičky... ale na to je ešte primalý, takže mu s tým musela pomôcť jeho babka s mamou.

Aj keď v telefóne mám celkom dobrý fotoaparát... túto „situáciu“ som nezachytila. Bolo to niečo, čo by sa nedalo celkom zachytiť. Išlo tu o pocit... o rozžiarené očká... také niečo sa dá uložiť iba v srdci... keď vytiahol klavírik... a mamina vyskúšala zvieratka. Musím povedať, že najviac sa mu páčila kačka a jej kvak, či žabkine kŕkanie.

Dlho sa hral no a potom mi ukázal aj svoje hračky. Najradšej má loptu, ktorú si rád kotúľa, alebo kocky, ktoré si dá hore na posteľ, potom ich zhodí na zem, rukou sa pridrží a zohne sa po ne.

Celý čas ako sme tam boli a hrali sa s hračkami, sme mali pustené rádio. Ale odrazu spozornel. Mamina pustila jeho CD s detskými pesničkami. Vtedy ho prestali zaujímať hračky a započúval sa do pesničiek.

Po čase sme chceli vyskúšať.. či reaguje iba na to CD... alebo či si naozaj uvedomuje aj text. Podľa všetkého áno... pretože pri spievaní „Keď si šťastný...“ tak nás počúval. A to naše „spievanie“... no ja by som to nazvala pokusom o plašenie myší... ale jemu sa to páčilo.

Ďalej som ho naučila reagovať na nejaké zvuky. Použila som „mig-mig“... myslím že to je zo „Zajka Bugsa“... aby pri tom vydal... no zatiaľ iba zvuk. Keď nie... tak som s mig-mig prestala.

Prišiel aj jeho otec... takže mohol vybrať aj ten druhý draček. Ten valec bolo potrebné nafúkať... Ale tento darček... aj napriek vhodnosti... bol menším sklamaním. Nielenže ho nechcel... dokonca akoby sa bál toho hrkania.

Tak sme sa presunuli do obývačky, kde mal chodítko. A aby sa konečne najedol. Mal nejakú ryžu. A stále hovoril „Ham...ham..ham“. Pritom vstával a sadal, či smial sa.

Na to Zora poznamenala, aký bol zlý keď som prišla a práve tu sa predvádzal... ako rád papá.

Dokonca som ho mohla vziať aj na ruky. Na to mi Jožo (jeho) otec povedal, že musím teda chodiť častejšie... nech si zvyká

Ale veď ja som chodila... bola som u nich keď prišli z nemocnice (mal 6 dní) a potom som chodila skoro každý mesiac. Iba od októbra do Vianoc som mala iné povinnosti... a potom ďalšie

Keď som večer odchádzala, už mi aj kýval na pozdrav.

Tak také bolo moje „narodeninové stretnutie“ s malým.

24 jurino jurino | E-mail | 27. března 2008 v 22:19 | Reagovat

Jeeee, Ivanka to bolo zlatučké a milé! :) Ja nemám zatiaľ takéto skúsenosti s malými človiečikmi. Momentálne nikto naokolo nemá takéto maličké dietky, že by som si ich pochoval a potešil ich srdiečka, nebodaj ich vystrašil :) Okolo našich susedov v bytovke sa motajú ich maličký potomkovia, lenže ako je zvykom v meste, sme tu dosť izolovaní od seba, svojich životov a len občas prehodíme pár slov na chodbe, usmejeme sa a už sa každý ponáhľa za tým svojim cieľom a povinnosťami.

Pamätám si však na obdobie, keď mal bratranec malinkých. S jeho ženou sme veľmi dobre vychádzali a taktiež nám všetkých dôverovala. Mňa mala rada ako aj ostatných, tak sa občas stalo, že som sa krátkodobo venoval malým. Mali dvoch synov, Maťka a Kubka, starší bol smelší, ten druhý poslušní a tichší. Keď sa občas naskytla príležitosť podala mi malinkého do náruče, nech ho trošku pochovám. Cítil som sa nesvoj a v rozpakoch, neviem prečo, nevedel som momentálne ako ho mám držať, aby som mu neublížil, ako sa mám tváriť, aby sa nerozplakal... bol som len taký držiak bez výrazu. Trošku som sa aj hanbil, že neviem vhodne reagovať. Je pravda, že v tej dobe som mal nejakých 18-19 rokov, len netuším, ako by som reagoval dnes na malých bobáčikov, ktovie? Možno keď raz budem mať svoje deti, tak s nimi budem zaobchádzať dokonale a prirodzene..

Ešte ma napadla jedna bohová príhoda, ktorá sa mi stala počas štúdia súvisiaca s touto témou:

V jeden voľný študenský slnečný deň som si bezstarostne vykračoval mestom Piešťany, bol som sám, pretože moji spolubývajúci absolvovali cvičenia v učebniach. Ja som si zaumienil, že si vezmem do rúk skriptá a prejdem sa mestom a vychutnám si tú krásu teplého, sviežeho jarného dňa. Mojim cieľom bol Kúpeľný ostrov, kde som si chcel nájsť miestečko, aby som sa v sprievode jarného vtáčieho spevu pripravoval na štúdium a prípravu neodkladných povinností. Prechádzal som pešou zónou, prešiel som popri pár cudzincov, ktorí navštevujú toto kúpeľné mesto a vydal som na most cez rieku Váh. Na moste som sa pristavil pri známej soche Barlomáča a zahľadel som sa na trblietajúcu sa pokojnú hladinu rieky a neďaleko plaviace sa labute. S plných pľúc som sa nadýchol jari a vydal naprieč Kolonádovým mostom. Keď som bol zhruba v prvej polovici mosta, začul som z jeho druhej strany, vedúceho z ostrova, detský radostný hlások. Sprvoti som si ho nevšímal natoľko aby som sa zahľadel do diaľky. Radostné ľaľotanie však neprestávalo a bolo intenzívnejšie, začal som rozoznávať aj konkrétne slová malého chlapčeka, ktorý utekal zhruba 10 metrov pred svojou maminou, a jeho slová zneli:

"Mami, pozri...!"

"Mami, ahaaaa"

"Kukni sa kto ide oproti!"

"Tatino sem ideeee, jeeej"

Spočiatku som vnímal túto situáciu striedmo a nezainteresovane, avšak po pár krokoch som si všimol, že to dieťatko pozerá na mňa a uteká ozlomkrky smerom ku mne, oproti natŕča náruč a máva ručičkami... (sprvoti som si myslel, že je to len tá "známa situácia", kedy si človek myslí, že ktosi máva Vám, nie ste si však 100 percentne istý, tak sa obávate, či máte odkývať na prvý pohľad cudzej osobe, aby ste náhodou neostali v zahanbení, ak sa Váš zrak zaostrí a zistíte, že ide skutočne o vašeho známeho, tak radšej odkývate, ale potom sa obzriete a zistíte, že za Vami stojí osoba, ktorá patrí k tomu mávajúcemu, volajúcemu)... takéto trapasy som občas zažil. Toto bol však iný prípad. To dieťatko sa ku mne skutočne približovalo nezadržateľnou rýchlosťou, každým jeho krôčikom som spomaľoval a cítil akési divné rozpaky. Naša os sa neustále skracovala, stále kričal "Tato, tato!" a pritom sa utešene pozeral na mňa.

Zastavil som, otočil som sa aby som sa skutočne presvedčil o omylnosti, resp. pravosti tohto okamihu a keď som si skutočne všimol, že za mnou nik nestojí, bol som v pomykove, temer mi skrytpá vypadli na betón, pozrel som na svoje ruky, poctivo zvierajúce pár kníh a skriptá. Bol som to skutočne JA a moje ruky. Nezdalo sa mi totiž, že by som v posledných dňoch zarobil nejaké dieťatko, ktoré by sa malo na mňa tešiť a utekať ku mne. Zahľadel som sa opäť na neho, už bolo odo mňa cca. 20 metrov a jeho maminu, ktorá kričí jeho meno. Dieťatko si ju však nevšímalo a utekalo ku mne. Ja som tam stál ako drevo s otvorenými ústami a sledoval priebeh tejto bezvýchodiskovej beznádejnej situácie, z ktorej nebolo úniku a nevedel som ako z nej správne vykorčuľovať, či radšej hodiť skriptá a knihy na zem a utekať, k nemu, vystískať ho, alebo utiecť naspäť na pešiu zónu, zamiešať sa medzi Arabov a domácich, splynúť s davom peších, alebo preskočiť zábradlie a stratiť sa v hlbinách rieky Váh. Našťastie po pár sekundách malinký začul volanie jeho maminy, tak sa nedobrovoľne otočil a započúval sa do jej varovného tónu...

Keď padli slová "Zlatínko, ale veď to nieje tvoj otecko", malinký zastal a poriadne sa na mňa zahľadel zo vzdialenosti necelých 10. metrov, ktoré nás oddeľovali. Neveriacky sa pozrel na mňa, otočil sa k mamine a zavolal jej späť "Maminka, aleeee veď to je ooon". Stál tam, neveriacky sa okúňal a premeriaval si ma od hlavy po päty, ale už s určitou dávkou nedôverčivosti. Čas sa odrazu zastavil, ľudia prechádzali okolo nás, niektorí sa len tak ponáhľali svojou cestou, iní sa pristavili, čosi si zašepkali, niektorí sa na mňa usmiali a šli ďalej. Za ten čas sa jeho maminka dostala ku svojmu malému zlatíčkovi a všetko mu vysvetlila. Po chvíľke som nabral odvahu a šiel som smerom k nim. Pani sa milo usmiala a povedala "Prepáčte, zmýlil si Vás s našim oteckom, trochu sa podobáte".... Malý ostal zapýrený a skrýval sa za jej sukňou, pripomenul mi trošku mňa, keď som bol malý frňús a nevedel som nájsť správnu sukňu, v ktorej  bola oblečená moja mamina. Odpovedal som jej, že sa nič nestalo a usmial som sa na nich. Spýtal som sa, či je všetko v poriadku a po kladnej odpovedi sme sa vydali každý svojou cestou. Po pár sekundách som sa však otočil, nedalo mi to. Malinký bol otočený a ešte stále hľadel za mnou a pridŕžal sa ruky svojej maminy, ktorá ho už viedla cestou z mosta do mesta...

Po tejto situácií som si opäť uvedomil, kto som, prečo som tu a kde chcem ísť. Našiel som si vhodné miestečko na lavičke, rozložil som knihy, skriptá a po čase, keď sa moja myseľ ukľudnila, zahĺbil som sa do študijnej problematiky.

25 Bruna Bruna | 30. května 2008 v 17:58 | Reagovat

Jurinko,to je zlatý príbeh,možno by to bolo dobré dať prečítať niektorým mladým mužom,to som nevedela,že aj na Vás chlapov v nejakej nám ženám, neznámej podobe,môže prísť chvíľa,ktorá sa opisuje,ako materská láska,alebo je to prirodzený pud v nás ženách,ale je to asi rovnako silné aj vo vás mužoch,hoci to nedávate tak najavo,pekne si to tu opísal,pekné.Ty by si bol fantastický Tatino,určite by si ten chlapček,tak neotáčal hlávku a nevzhliadal ku Tebe,to deti cítia na sto honov,kto by snimi rád vystrájal...,Jurinko?,len si musíš dávať pozor,aby si Ty nevystrájal príliš dlho, a sám?,to by bola škoda,ale zas aj taký kronikár,ako si Ty,je žiadúca záležitosť,tak ja Ti neviem,všakže je,ten život v každej chvíli tak na hrane akosi,pod vplyvom mesiaca...vraj,tak bacha!Sleduj si to,nemusí to mať žiadne nežiaduce následky...,držíme palce.

26 kondor kondor | 18. června 2008 v 16:51 | Reagovat

MIRINKA ďakujem za mail: Cyklická pomoc dievčatku. Človek zabúda na denné hlúposti a na honbu za peniazmi, keď vidí takéto prípady. Nech sa čoskoro uzdraví...

27 kondor kondor | 24. června 2008 v 19:14 | Reagovat

MIRINKA ďakujem za modlitbičku . Ak je to sv. Terezka Ježiškova, je to moja obľúbená svätá, ale aj sv.Terézia z Avily ujde. Ten psík je zlatý...

28 jurino jurino | E-mail | 26. června 2008 v 2:04 | Reagovat

Brunka, ono sa to aj tak akosi vraví, že "V každom chlapovi je kus ženy!" :) Vieš, mY sme vo vnútri idealisti, navonok to možno nedávame najavo, ale máme svoj vnútroný svet, ktorý by sme radi premietli do reality. V ňom sa určite ukrýva fakt, ako by sme stvorili spoločne so svojou polovičkou to krásne čo nám Boh daroval "nový život". Súčastnosť však mnohých drží na uzde a neustále odsúvame svoje životné priority. Možno je to spôsobené dnešnou dobou a štýlom života. Mesiačik nás však ochraňuje a ja ho dôsledne sledujem :)

Z bratrancových detí, sú už pomaly ľudia na prahu dospelosti. Obaja sa venujú hokeju. Je to veľmi pozoruhodné, ako potomstvo nadobudne vlohy. Bratranec hrával za Slovan v polovici 80. rokov. Vtedy sa mu veľmi darilo, bola to doba, kedy som rád chodil na športové podujatia, hlavne keď hral náš M. Kalináč. Cítil som akúsi hrdosť na neho, hlavne keď dal tri góly za zápas a potom mi vyzbieral nejaké puky. Časom som na športové predstavenia zanevrel z istých obšírnejších dôvodov. Našťastie niesom hnidopich a rád si aktívne zahrám akúkoľvek športovú hru. Na sledovanie mám už averziu...

29 Bruna Bruna | 28. června 2008 v 1:13 | Reagovat

Ahoj Jurinko,jajáj,ten hnidopich je asi najideálnejší  slovný výraz pre môjho muža,ten je taký hnidopich! Sústavne sleduje v telke šport,ale ani ho nenapadne,aby si šiel zašportovať.Pritom,celkom dobre hral tenis,dokonca,porazil

aj môjho najlepšieho kamaráta,ktorý bol slušný hokejista,hrával za Zvolen,boli dobrí,no,každopádne viac makal a i tak skoro vždy s mojim manželom prehral,lebo ten mu brnkal tak na nervy,dával mu to stále na jednu stranu,až ho dotlačil do autu,proste on dal vždy aut,ten môj kamarát,alebo mu to dvíhal hore tie loptičky,alebo ich točil a sekal do takých kraťasov a uhlov,že to opäť šlo do autu,takto Ti to celé vyhral,no ja som bola na neho tak naštvaná,lebo to nebolo celkom férové,ako mu robil na nervy,alebo ho prekabátil,lebo Igor bol taký jednoduchý,veľa nerozmýšľal nad hrou,ale určite hral oveľa lepšie,ako manžel.Ani som mu nikdy nefandila,ked s ním hral,ale Igorovi,preto na neho aj žiarlil,asi sa na neho počas zápasu vyzuroval.Tak máš potom aj Ty športového ducha v sebe,ked máte v rodine aj hokejistov,lebo to už sú teda športovci,ozaj je to krásny šport,

ja som chodievala na hokej dosť často a práve tento môj kamarát,čo ho spomínam,ma výborne naučil korčuľovať na ľade.To boli teda krásne časy,ked na klzisku hrala muzika,inak výborná,lebo to púšťal chalan,čo robil najlepšie diskotéky,široko daleko v našom okolí.Toto klzisko fungovalo v zime každý deň až do-už,neviem presne,ale dosť nočných hodín,lebo ked som neskoro prišla domov,prešlo mi to práve pre to,že mama vedela,že som na korčuliach,čo pravdeže sem-tam,bolo aj za také, neškodné rande.No,ked si spomeniete na svoje prvé randíčka,asi viete,aké to bolo!Práve do takéhoto obdobia sa nám votrel môj muž a začal nás stále otravovať,až kým ma nezbalil,ale ľahké to nemal,to musím povedať,držal sa teda dobre,ked chce,vie vyhrávať,aj na nervy,aj na husle,ale aj v športe.No,už asi maximálne zplesnivel!Strašne ma za ten svoj pasívny,plný lásky k televíznemu prenosu,...,,alla šport "hnevá,takže,tak...averziu,mám na to aj ja,poriadnu!Tým prvým vetičkám,čo si písal,priznám sa,že nerozumiem.Už som počula niečo podobné,že muži majú dajaký svoj vnútorný ideálny svet,aj ked sa jedná vraj o ideál svojej polovičky a celý život ju snád aj hľadajú,pretože z racionálnych dôvodov sa obyčajne vraj...muži, ženia.Tak ja neviem,ako to teda bude?Akoby ste Jurinko,ani nevedeli,čo je skutočná láska,ako my ženy,čo to máme aj bez ideálu,asi sme emotívnejšie.No,ale nie všetci muži sú necitliví,alebo neschopní skutočnej lásky,to určite nie,iba mám pocit,že ste až príliš v presile a tak si proste preberáte toľko ,až to niekedy,nedopadne dobre,alebo pre mnohé?,ktoré sa stanú tie nepravé,neideálne.Ono sa asi treba fakt, zamilaovať,to Ti je taký pocit,že Ti je všetko jedno,proste je to ako vo filme,kde sa všetci vyvraždia,zhorí,čo sa dá,ale zaľúbenci sa vyškierajú,milujú, akoby sa nič nestalo.Hádam len malá hrstka

ľudí,je taká,že aj v takomto zmätku,alebo opicou,by som to nazvala,dokáže dosť skoro, vytriezvieť.Ja patrím medzi tú druhú polovicu,našťastie!Viem,že už by bolo po manželstve,keby to tak nebolo.Len sa čudujem,že som sa vydala,Ti poviem,už by sa mi to asi nestalo,narodiť sa znova,tak ani za svet,dieťa áno,partner áno,ale manželstvo už,by som asi nemusela...Ale,to si neber k srdcu,to by nebolo správne,je pekné si to celé odžiť,až kým nepozeráte,či je tlčik,

stále funkčný!Ciankáli zaberá,elektrika zabíja,atd...ha,ha,no,to nemusí prísť,ale aj môže,skôr,neskôr,proste sa toho, nedožijeme!Ale neboj,je to pekné,len si to skús...nešetri sa!

30 Bruna Bruna | 28. června 2008 v 1:29 | Reagovat

A ozaj,mojenko milené,ja som Ti ešte nestihla odpísať na mailik,adpíšem,ale tak v rýchlosti,že BOHUVDAKA,aj Tebe,že si ma tak potešil fotečkami,lebo sú prekrásne,aj tie zábery z Dubajského hotela,teda? A také esá,čo tam boli v zábere,mojenkovia sú to,ved vieš,že mám rada Andrejka,ale aj Federer je super!Dokonca má za manželku slovenku.Ale skočiť si padáčikom,alebo z lietadla,tak len s Tebou Jurinko,ale to iba preto,že Ty by si stopercentne neskočil!Ja neviem,či by som vstúpila do vyťahu v takom hotellíku,asi nie,čo keby zblbol a vyviezol ma až hore?Vieš,že niekedy mávam také nočné mory? Ze ma proste niečo,ako výťah,vyvezie niekam strašne do výšky a ja som v takom strese z toho,že mám pocit,ako pred popravou,proste, idem už, na smrť!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.